Sedím si a fajčím a... smrkám. Zase. Vrátila som sa od ďalšej doktorky a keďže ani táto mi nevie pomôcť, aspoň mi dá radu, po akých potravinách by sa mi malo polepšiť. Síce mi už s týmto snažením sa a kontrolovaním jedla, pohybu, liekov a pozitívneho myslenia pretiekol pohár trpezlivosti už po neviem-koľký-krát, tak že to skúsim. Naposledy. Kúpim si 5 banánov a 5 nektrariniek a keď ich na duhý deň hľadám, mama na mňa navrieska, že ona sa mi nebude ospravedlňovať za to že ich zjedla. A že nech sa spamätám, lebo ona je tu doma, nie ja. Ok mami.
Tak sa na to vykašlem. Možno to v prepočte vyjde naozaj menej, pár kusov ovocia denne ako pár krát odviezť na pohotovosť. Vlastne doma už ani nebývam... hej, vyjde to menej. Ako keď ideme kupovať balenia kofoly a ja si drzo vezmem fľašu minerálky. Vypočujem si spŕšku nadávok, že to si platím sama. Nekúpiť žiadnu fĺašu minerálky vyjde menej ako kúpiť jednu.
Idem sa naobedovať. Máme hostí a otec pred nimi utrúsi poznámku na moju maličkosť - že som zdutá namyslená chudera. Keď sa so svojou bezhraničnou drzosťou opovážim spýtať, že prečo, vyjde za mnou von a ako správny otec ma upozorní, že ak sa ho ešte raz opovážim v niekoho prítomnosti zhadzovať, stlčie ma. Viem že neklame. Už to spravil niekoľkokrát. A ja sa bojím.
Tak si sedím na betóne a fajčím. A ja si kladiem len jednu jedinú otázku. Odkiaľ mám vziať vôľu a silu viesť život. A nie iba prežívať. Pôjdem sa najesť, aj tak som podvýživená kvôli chorobe a týmto nekončiacim bojom doma. Fíha, nechali mi až 5 kusov hranoliek. Dobre. Aj tak dobre.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
adelis
6. 8.augusta 2010 11:46
To je vymyslená story alebo to máš doma naozaj také pekné?
Napíš svoj komentár