On len zrazu vletel do izby a začal mi nadávať. Takým tónom, ako keď sa človek prestane ovládať. Už to poznám. Sedela som a hľadela do prázdna, zatiaľ čo jeho hlas prešiel zo surového tónu do škrekľavého jačania. Na hlavu sa mi sypala jedna nadávka za druhou a jediné, čo som v tej chvíli mohla robiť bolo sedieť a neprítomne civieť do prázdna. Radšej.
Bála som sa prejsť okolo neho aby som zamietla z kúpeľne ten piesok čo niekomu opadal z topánok, ako mi kázal. Bála som sa prejsť okolo neho aby ma nezhodil na zem. Ako minule.
Hanbím sa za to ale nenávidím ho. Pretože vtedy som bytostne tak strašne nízko ako on. Nemyslím si, že je normálne robiť taký cirkus kvôli troche piesku na podlahe. Nemyslím si, že je normálne aby jeden človek takto ponižoval druhého. Nie je normálne, aby sa otec takto správal k svojmu dieťaťu. Modlím sa a dúfam že Boh nedovolí aby ten sviniar dnes ešte raz vošiel do mojej izby.
Aj tak mi moje prosby a názory nebudú nič platné keď sa zase rozzúri. Nikto sa ma nezastane, nikto mu nepovie aby sa ukľudnil, nikto ma nevezme k sebe aspoň na jednu noc kým ho to prejde lebo všetci sa budú tváriť že sa nič nedeje a že sa ich to netýka. Áno, netýka sa ich to.
Keby som mala aspoň na ten jeden jediný mesiac v roku, ktorý musím byť doma kam ísť. Keby som nebola sama, možno by bol život ľahší. Asi. Neviem, nikdy som to ešte nezažila.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
3
Zase raz vo mne horí ten spravodlivý oheň, hnev bezmocnosti nad páchanou krivdou...
Pevne verím, že budem zmierlivejším, aspoň o niečo lepším otcom, než je ten tvoj, môj...
Držím palce...
Pevne verím, že budem zmierlivejším, aspoň o niečo lepším otcom, než je ten tvoj, môj...
Držím palce...
Napíš svoj komentár
snáď sa to čoskoro vyrieši..