Neviem, nechcem, nenechám sa trhať. Ľúbim ?! Nie ! Milujem a preto musím zdrhať. Strach mi mečom reže tvár, lebo už dávno zohizdil mi telo, prišla si nečakane ako dar, stebou som v tomto svete nebol...Lebo, len pri tebe bolo všetko nové, iné, lepšie, moj úsmev, šiel zo srdca, láska horí, a zviera srdce ak kliešte, a teraz to bolí, nepoviem ešte, dvakrát bolo dosť, pasívny prístup, necítim zlosť, len šialenú beznádej, už neviem ísť ďalej,... kričím nalej, nech zapijem žial a lieky, nech uvidím styx ! vlny tej rieky ! žiadne zlaté denáre na viečka, vetrom ošlahaná je moja sviečka, stalé však horí, no neviem ako dlho, život sa mi smeje, vraj mám kopec dlhov, vraj už nebudem tu dlho, vraj si zaslúžim cítiť sa blbo, vraj musím platiť musím byť mučený, vraj tak to má byť vraj, štastiu niesom súdeny, a ono mne súdene neni, nechcem byť smoliar chcem to zmeniť, a aj tak sa mi smejú vrzgajúce postele, a plastové strigy, všetko je rozdielne, len mne vyčítajú chyby, kašlem na zvyky nech každý deň je nový iný, dni, noci, aj to čo neviem pomenovať, tie časi keď blúdim v iných sférach, včera bolo všetko inak, dnes ? by po mne neštekol pes, lebo ma nevidí, sám seba nevidím, neviem som nevinný ? Nie niesom jediný, no budem jediný, inak si dám jed iný, ako poznajú zachranári, umriem, pri myske kari, dala si ma do kotlíka, ak guláš sa varím, akurát sa pripravujem aj dochucujem sám, vyžívam sa v týchto psychopatských hrách, v tmách, budúcnosť v hmlách, musím vpred vykročiť v pred aby som videl čo je v tom mlieku, musím sa odraziť a prebrodiť tú rieku, od vekov veku, mi vravia že taký je život reku, že v láske nieje štastie, len bôľ, asi preto som najebany pod stolom bol, asi preto mam srdce na popol, asi preto sa bojím otočiť, a zazrieť ťa sním, asi preto radšej fľašu otočím a spím, a zapchávam si uši, a utekám domov, lebo už zlo tuším, už je tu horror, no dovoľ, pod fialovom kapucou, jak na jachte z jakuzou, a potom búranie snov, v sklade z krvilačnou yakuzov, partov japoncov a rusov, čo vyberajú dane, vravia že ja som to dojebal, že to bolo na mne, divný chlapík povie amen, a už prichádzam o prsty a sny, a obličku a obličku, prehrávam daľšiu potyčku, a skalpel sa leskne v tom bielom svetle, hmmkam si piesne o mizérií a pekle, fyzická bolesť nezraňuje to viem už dávno, bolesť je srdce zaplavené napalmom a lávou, a nemyslím ten dobrí oheň požiar lásky, myslím to keď horí peň a les a od zúfalstva mám vrásky, myslím umieranie ľudí a prírodne katastrofy, myslím ľudí chladných ako vrah-profí, ublížiť nechceš, aj tak ma tresceš ani nevieš, a ja som len na oko fresh, fresh len na oko, inak je mi na kokot, v piči ak málokto.. alebo v piči ak každý ? koho stretnem počas prechádzky ? v hlave samovraždy a v srdci smútok pre lásky ? prepač mi... nemáš zodpovednosť za moje city, za to čo cítim, za tú šialenú bolesť básnika, všetci vraveli že je to lesť, láska je lesť tak si zvykaj ! ale ja si zvykať nemienim, verím v dobro, svet premením, dementi ! Si najkrajší strom v záhrade šalamúna, a ja som červ, ja som nula, všetko naznačuje že nikdy neochutám tie plody, že som primalý, že nemám rebrík, schody, no chcenie a viera vyvolá mutáciu, zmením sa v boha, vyzvem ťa ku tancu... v rukách tvoj dier a ruka, tu začínali tie muká, lebo začal som dúfať, no ani boh kričiaci do tmy nieje hodný ťa mať v záhrade, , ani tragikomický blázon drístajúci čo ho napadne, nemám čo stratiť veď celý život hľadím do hlavne, a zabudám na to hlavné, myšlienky ohavné, mi prinášajú paranoje, na oblohe hviezdy, len voz je bez oje, tak lej olej, a zápaľ moj svet, nech zmizne v plameňoch, nemožem umrieť, som boh, nesmrteľný, odsúdený na život... na trápenia a slzi, na hory „nie" a termitov v srdci, namiesto odvážneho drzí, skr slzi začínam byť obalený v hrdzi, v prachu a krvi, a vlastná tiaž ma drví.. chcel som byť prvý, no mám iný post, z iného sveta hosť, doplácam na lenivosť, a blbosť... V každom "áách jaj" je ukrytých milion slov, o tom ak ju Milujem ako chcem byť sňou, na ceste do sveta splených snov, plnit sny po ceste, prečo mi láska uteká ? povedzte.. Myslím že každý nedostatok odvahy musí bolieť, a stebou moment, trvá ak sto liet, preto mlady poet, píšem tuto spoveď, len ty máš tu moc tak ma prosím odveď, opeť, potrebujem srdce oprieť, podoprieť, láskou vzplanuť, horieť, si naozaj úžasný človek, a spravím čokoľvek, pre tvoje štastie, lebo ty si moje štasite, šepkám schovávam vo vtipoch triezvy, a ti to opakujem, naložený v chlaste, plním tým moje básne, drísty, blablabla, aj nekonečné nezmysli, málokedy na niečo iné ak ty myslím, otvorím oči a ty spíš sním, on je dobrák, kamoš, len zaľúbený tiež, neviem či viacej, či menej, láska sa nemeria tak o to nejde, doležité je ako to vyzerá v tvojich očiach, ja sa cítim ako močiar, kde dobrodruhovia končia, moje sebavodemie malinké ak mravce, vidím ak lezú, sa jebú, najradšej by som opustil planétu, chcem záchrany modul, viem že som chuj, povedz áno, alebo ma opluj... Si múza si siréna, ja namorník v troskách mojho korábu, nechal som sa zblnut, a potom nemal odvahu ? ponáram sa hlbšie, do taju, do kajút, no spomienky koktajú, kormidlo zničené, rozlámaná loď, prosím ku mne poď.. Cítim soľ, slzi a oceán, čo sa deje, to viem sám, no vidím vo hviezdach nádej, že novú cestu nájdem, tak plávam ku brehu, a staviam Koráb nový, o osem mesiac bude hotový, zatiaľ dovi !

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
sstrange  14. 10. 2011 21:48
si umelec
Napíš svoj komentár