Príbeh chlapca a dievčaťa

Rozchádzam sa s tebou.
Navždy.

Povedal chlapec svojmu dievčaťu v neskorý letný večer. V ten večer bolo vonku ešte teplo a istým spôsobom príjemne. V srdci cítil zvláštny pocit. Spomínal na to, ako kedysi spolu prežili s dievčaťom, ktorému to vraví, najkrajšie leto. Vedel, že by to mohol cítiť znova. To ona mu ukázala, že život vie byť veľmi krásny, keď v to on už vlastne neveril. Teraz to už ale vie. Vie však aj to, že život - vlastne nie - ľudia vedia byť veľmi zlí. Tiež kvôli nej. Myslel si, že on taký nieje, no to bola hlúposť. Je takým istým človekom ako ona. Človekom čo robí chyby. A tak urobil chybu - jednu, dve, tri... až vlastne prestalo dávať význam ich rátať.
No jeho najväčšou chybou bolo, že si ich neuvedomoval. Bol ublížený. A sám zabudol na to, že tiež ubližuje.

Ona reagovala chladne, no možno však proste iba zmätene. Už toľkokrát sa spolu rozchádzali, že mu to zrejme ani neverila. Vraj je prázdna a nič necíti. Bojí sa toho, že prázdnou zostane navždy. Vnútorná prázdnota. Chlapec mal pocit viny, zodpovednosti za jej prázdnotu. Vždy totiž, keď trávili poslednú dobu spolu čas sa na konci dňa pohádali. A on hlupák miesto toho aby sa s ňou uzmieril, nedokázal zostúpiť z výšky svojho veľkého (no však malého) ega. Namiesto toho, aby bol citlivý voči nej, si len stál za svojou pravdou. Aj keď si vlastne mnohokrát uvedomil, že vlastne nie je pravdivá. Chcel uznanie ale neuznával sám seba. Ubližoval jej. A preto ona prišla o svoje šťastie. O svoju radosť. Pretože sa chcela s ním podeliť, no jediné čo sa jej dostalo bolo odmietnutie. Chcela napraviť svoju chybu. Zmeniť, čo zmeniť nebolo možné. A teraz tu sedí na obrubníku vedľa neho a pri slovách o rozchode nič necíti. Lebo vie, že on ju má na to až príliš rád, že to nedokáže urobiť. Že chce byť s ňou. Zároveň si uvedomuje, že nevie prečo. On akokeby nevedel prečo. Alebo sú jeho dôvody proste zlé...

Musí sa to stať a už nieje cesty späť.

Ďaľšia hlúposť - vraví jej: nedokážem to, nechcem ti ublížiť. Chcem byť s tebou, no viem že sa musíme rozísť. Rozíďme sa teda v dobrom, prečo by sme museli v zlom? Buďme kamaráti. To znie celkom fajn - odpovedala ona. Musíme to nejak premyslieť. Čo napríklad tak, že sa vždy vopred dohodneme, čo budeme robiť? Vieš, nové činnosti, také čo sme spolu ešte nerobili. Napríklad bowling - to by sme mohli skúsiť. Alebo niečo, čo sme robili len pár krát - biliard. Mohlo by to fungovať. Vždy si vopred dohodneme činnosť aby to nebolo len také posedávanie vonku. A budeme tráviť spolu menej času. Vieš ale, že by to bolo pre nás ťažké? Srašne ťažké! Museli by sme sa ovládať, aby sme nerobili nič viac ako kamaráti. Žiadne bozkávanie, žiadne príliš intímne veci, najviac asi len objatia. Lebo objatia ku kamarátstvu patria. A hlavne by sme museli veriť v to, že sa náš vzťah už nikdy nevráti späť. Proste nikdy, nikdy! Dohodnúť sa. Zvládli by sme niečo takéto?

- A čo keby si niekto z nás dakoho nájde?
- Tak by sme sa stretli, povedali si to navzájom a nejak to spolu vyriešili.
- To by sme sa potom ale asi prestali stretávať. Pretože vtedy by to tomu druhému akurát tak ubližovalo. Až vtedy by sme boli úplne reálne rozídení. No dovtedy by to aspoň nebolo také hrozné, ako keby si teraz povieme, že sa už nikdy neuvidíme. A predsa, hej, bolo by to ťažké tak či tak.
- Ale mohli by sme to skúsiť!

Skúsiť sa dohodnúť na niečom fajn. Aj keď viem, že ty tomu neveríš - povedal jej chlapec.
Nie, pretože by sme sa z toho nikdy nedostali a stále chceli byť spolu - oponovalo dievča.

Mali by sme prestať, prestať so všetkým, lebo už nieje návratu. Skončiť to raz a navždy. Rozplakala sa, pretože si konečne uvedomila, že je to reálne. Že už neexistuje cesta späť. Prišlo jej ľúto tých dvoch rokov, čo sa zbytočne snažila veriť v tento vzťah a dať do toho všetko. Akokeby všetká tá snaha bola nanič, aj tak sa to teraz všetko skončí. S obrovskou bolesťou v srdci sa obaja naposledy objali a odkráčali každý svojím smerom.

Je načase ísť ďalej.

 Vymyslený príbeh

4 0 2 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu