sa na mňa usmiala jediná osoba, ktorá bola práve teraz na tejto záhrade so mnou.
Nohy jej viseli a kývala nimi dopredu, dozadu. Stále sa usmievala.
Bola to veľká nezbednica - vymýšľala stále niečo nové, aby ma prekvapila. Niekedy príjemne, niekedy nepríjemne. Vravel som si, že to s ňou raz a navždy ukončím. Nanešťastie to už bez nej proste nešlo. Mal som ju rád, a nikdy ma nesklamala... Aspoň dovtedy, kým,... Ma začala prekvapovať až príliš.
Stiahol som sa, a ona zmizla tiež. Nevedno kam, no nehľadal som ju. Mal som iné starosti ako hľadať niečo, čo som vedel, že sa raz vráti. Vedel som, že sa raz objaví vo dverách a povie mi, že ju to mrzí. Že už nebude vymýšľať také nezmysly.
Ale ona sa nevracala. A čo som si uvedomil len nedávno, začal som na ňu postupne aj zabúdať. Jej prítomnosť mi predtým pripadala taká prirodzená a samozrejmá, že mi prišlo absurdné predstaviť si, že sa už nezjaví.
No ako šli dni, ja som začínal mať čoraz väčšie obavy. Vráti sa? Nevráti sa?
A tak som začal hľadať. Hladal som na miestach, kde by mohla byť. Na miestach, ktoré sme poznali len my dvaja. Ale ona tam nebola... Cítil som, že sa tu len nedávno skrývala a občas som mal vidiny, v ktorých bola.
Neviem, ako ju znova získať. Bola odvrhnutá. Odvrhnutá mojou hrdosťou. Chcel som dospieť? Odčiniť moje nezmyselné činy? Ona vedela, že týmto to nedosiahnem.
Ale ja sa nevzdám. Raz ju určite nájdem.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
ikuto
27. 2.febuára 2013 23:14
neboj, vráti sa
Napíš svoj komentár