Kedysi, keď som bol mladý, bol som umelcom. Maľoval som a písal básne. A ona, ona bola moja múza. Zažíval som eufóriu, vždy keď som mohol štetcom zvečniť jej útle krivky, línie jej dlhých, čokoládových vlasov, krivku jej plných pier.
Napísal som jej stovky básní, niektoré ešte mám – to sú tie, ktoré som jej neodovzdal. Nemal som nato odvahu a teraz už nemám príležitosť. Tie básne nevidel nikto, iba ja, rád by som ti ich ukázal, dieťa, no je to kúsok mňa, ktorý som ešte pred nikým neodhalil – iba pre ňou. Vždy to bolo iba o nej. Nikdy, nikdy som nedokázal žiadnu inú ženu tak milovať...“ poslednú vetu dohovoril trasúcim hlasom, po nerovnomerne oholenom líci mu stiekla krištáľová slza, kĺzala sa po jeho vráskach, ako po šmykľavke. Vzdychol si, pomaly a sťažka.
„Tak strašne ľutujem, že nám žiadnu jej fotku...moje spomienky totiž blednú, časom možno vyblednú úplne...a ja si ju chcem pamätať takúto. Mladú a krásnu..“
Prudkým pohybom ruky si utrel líce.
Zadržala som dych.
„Starý otec, naozaj nemáš žiadnu jej fotku? Žiadnu?“
Pokrútil hlavou.
„To je škoda, stará mama musela byť naozaj krásna, keď bola mladá. Chcela by som ju vidieť...“
Na tvári sa mu blysol nezbedný úškrn. Iba ma malý moment, no tak rozžiaril jeho tvár, že aj keď sa jeho pery vrátili do pôvodnej polohy a vytvorili rovnú čiaru, stále som v jeho pohľade videla pobavenie.
„Ale dieťa, fotky tvojej starej mamy z detstva sú na povale, v krabici.“
Povedal a žmurkol na mňa.
„A máš pravdu, aj ona bola krásna.“ Nato vstal a bez slova vyšiel z izby.
„Ale veď si vravel...“
A vtedy som všetko pochopila.
Stará mama mala hnedé oči.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár