Malé úlomky rozbitého skla.
Smetie.
Keď sa niekomu rozbije váza, väčšinou črepiny pozbiera a vyhodí.
Nikto sa nesnaží pospájať ich, opraviť vázu. Ak je niečo rozbité, pokazené, opotrebované..ide to do koša.
Niekedy sa cítim ako taká rozbitá váza.
Ako hrnček ktorý stratil uško a má na sebe praskliny.
Pokazená.
Odložená v kúte, čakajúc že si ma niekto vyberie, aby do mňa nalial čaj.
Čakajúca na dotyk, ktorý neprichádza.
A ani nepríde.
Veď kto by si vybral pokazené a rozbité, ak má k dispozícii niečo nové a dokonalé?
Už si začínam zvykať, že pre väčšinu ľudí som poslednou možnou alternatívou.
Že kým sa nezašpinia všetky pekné, nové hrnčeky, budem stáť v kúte sa zapadať prachom.
Nedocenená.
Lebo som stratila lesk a krásu. Už nie som zaujímavá.
Ako stará kniha ktorá má všetky strany pokrčené, obálku zošúchanú a obrázky vyblednuté.
Ako bábika bez oka, autíčko bez kolesa, plyšový medvedík prežratý moľami..
Kedysi milovaná, teraz zabudnutá.
Odložená.
Rozbitá.
Zlomená.
Posledná...
Už len posledná možnosť.
Lebo koho zaujímajú staré hračky, ak sa môže hrať s novými?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár