rada by som ťa oslovila menom, no netuším, kto si.
Netuším ani, kto som ja.
Neviem ako sa volám, koľko mám rokov ani ako vyzerám.
Neviem aký je deň.
Neviem či je vôbec deň.
Možno by ma to malo znepokojovať. Mala by som byť vystrašená.
Čo je ale vlastne strach? Je to pocit. Ilúzia, ktorú si vytvorí naša myseľ.
Ja nič také nepoznám. Viem, že niečo také ako pocit existuje. Počula som o tom, kedysi dávno. Možno som aj mala nejaké pocity. Možno..
Nepamätám sa nato.
Nemám takmer žiadne spomienky, a ak áno, sú akési... akési matné, vyblednuté. Nevyzerajú skutočne.
Neviem, ako dlho som tu zatvorená. Môžu to byť roky, mesiace, týždne..no kľudne iba minúty.
Tu, kde som, čas stráca význam. Tu čas neprúdi. Pre mňa nie.
Pre mňa je nepodstatné, či je deň, alebo noc, nevnímam to. Ani nemám ako. Jediný zdroj svetla je malá lampička v strede malého stola v strede veľkej izby, ktorá mi je celým domovom.
Je mi celým svetom.
Z izby nevedie žiaden východ. Niesu tu žiadne dvere ani okná.
Je tu iba tento stôl, s touto lampičkou, s týmto perom a týmto zápisníkom.
Žiadna posteľ, umývadlo, záchod, ani chladnička.
Ako som spomínala, nemám pocity. Nepoznám ich.
Nepoznám pocit hladu, únavy, nudy.
Poznám iba prázdnotu.
Ona ma svojím spôsobom napĺňa. Tvorí ma.
Je to zvláštne, no nemenila by som.
Cítim sa tu spokojná.
Cítila by som sa tu spokojná, keby som vedela, aké to je cítiť.
Ale neviem.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár