Viem, že sa prekvapíš, že Ti píšem. Aj ja som prekvapená.Tiež som si myslela, že som na Teba zabudla.
No, pravdou je, že som iba chcela zabudnúť.
Zabúdanie.
Znie to tak definitívne. Zabúdanie je vlastne konečná. Vlak už ďalej nejde.
Stojí.
A ja sa bojím nastúpiť do toho vlaku sama.
I keď viem, že musím.
Vieš, teraz si uvedomujem že mi naozaj chýbaš. Áno, uvedomujem si, že si to priznávam dosť neskoro. Teraz máš už nový život.
A ja v ňom nemám miesto.
Pamätám si, ako si vždy vravel, že nesmiem nechať minulosť ovplyvňovať prítomnosť. Že spomienky mám zatvoriť do krabičky od cigariet.
A viac ju neotvárať.
Zatvoril si tam aj mňa?
Viem, že áno.
Nie, nechcem úmyselne jatriť staré rany, ktoré sa už hoja. Viem totiž, že minulosť už späť nevrátim, ani keby som sa o to snažila.
Pretože ja už do tvojho života nepatrím.
Aj keď tvoj tieň v tom mojom ostáva.
Berme to ako posledné zbohom. Sľubujem, že sa Ti už viac neozvem.
Toto je posledný krát.
PS: Myslím, že sem nemusím pripísať svoje meno.
Ty si už aj tak zabudol.
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár