Sedí v tom najtmavšom kúte a jediný jasný, záchytný bod je horiaci uhlík na tvojej cigarete. V izbe panuje ticho, dokonca ani z vonka sa neozývajú takmer žiadne zvuky - ako keď sa stíši zvuk na televízií. Vníma len praskanie papiera, ktoré zaznie za každým vtiahnutím dymu.
"Koľkokrát ti mám vravieť, že fajčenie ti iba škodí? Tým svoj problém nevyriešiš."
-"Sklapni" zavrčí a vyfúkne dym. Zaujato sleduje sivasté obláčiky dymu, ktoré takmer nevidieť v zle osvetlenej izbe.
"Prečo si taký protivný? Som predsa tvoj priateľ - a ty to vieš. Som tvoj jediný priateľ.."
-"Mýliš sa, mám veľa priateľov.." zarazí sa. Spomínal na ľudí, s ktorými sa stretával predtým. V bare, na ulici, v škole. Škola. Chodí ešte do školy? Snažil sa pohrabať v pamäti, no mal tam len zmes čudných výjavov, ktorým nedokázal porozumieť.
Alebo nechcel.
"Mýlim sa? A kdeže sú tvoji priatelia teraz? Prečo sa nezaujímajú o to kde si, čo robíš alebo ako sa máš? Zaujímali sa vôbec niekedy? Necítil si sa vždy navyše? Ako piate koleso na voze? Necítil si sa vždy ako ten nepotrebný a..."
-"Prestaň! Sklapni, okej? Ničomu nerozumieš."
"A ty azda niečomu rozumieš? Si iba obyčajný chudák-osamelý chudák. Čo by si bol bezo mňa? Nevypočujem ťa vždy, keď máš zlý deň? Odmietol som ťa niekedy? Povedal som na niečo nie?
Vidíš. Vždy som bol s tebou-chránil ťa pred tými beštiami vonku-čo ťa chcú len využiť, oklamať. Pre nich si nič neznamenal. V ich očiach si bol malým naivným chlapcom, ktorý by zapredal dušu za kus čokolády. No teraz si iný-už si nedovolia ubližovať ti."
-"Neubližovali mi..." Povedal a hlas sa mu zatriasol. V hrdle mu navrela hrča, ani nevedel prečo. pocítil vlhkosť na lícach.
"Nie? A pozri-teraz plačeš kvôli nim ako decko. Spomínaš na veci, ktoré ti povedali, na krivdy, ktoré ti spravili. Nemôžeš na to zabudnúť. Na to, ako sa s tebou na ihrisku deti nechceli hrať. Ako ťa na škole šikanovali. Ako ťa otec doma mlátil keď bol ožratý na mol. Všetko ťa to máta, však? Aj po tom, čo si urobil. Po tom, čo som ti poradil. Ach, utri si tie slzy, preboha. Si nejaký chlap? Si! Ver mi, keď si otcovi vrazil nôž do brucha, hneď oľutoval všetky tie nadávky ktoré ti povedal. Podľa výrazu v jeho očiach bol možno na teba aj hrdý-konečne si sa zachoval ako chlap. Postavil si sa mu ako chlap. Povedz mi, ako dlho si túžil po otcovom uznaní? Veľmi dlho, viem..."
-"Myslíš..-myslíš že bol na mňa hrdý? Naozaj tak vyzeral? Nevymýšľaš si?"
"Prosím ťa, kedy som ti klamal? Ja nie som jeden z tvojich "priateľov" ktorí o tebe pochybujú a klamú ťa. Alebo podrážajú - Veď si spomeň ako si sa cítil, keď si vtedy pristihol svojho "najlepšieho priateľa" s dievčaťom, ktoré miluješ? Alebo keď ťa zosmiešňovali tvoji priatelia na verejnosti. Celý život si bol iba zosmiešňovaný. Podceňovaný. Vieš čo mi tu smrdí, okrem tých tvojich cigariet? Áno, presne, túžba po pomste. Čo keby si si vzal tú otcovu pušku a náboje z tretieho šuplíka v skrinke? Uvidíš, ako rýchlo sa ti budú ospravedlňovať..."
-"Nie. No, ja neviem. Je to správne? Ja..-mám strach-čo keď niečo sa niečo pokašle?"
"Nič sa nepokašle. Veď je to také jednoduché. Vezmeš zbraň, namieriš a bum, vpáliš im guľku rovno do tej ich povýšeneckej hlavy. A to dievča-tá tvoja láska. Bude prosiť na kolenách. Bude na teba hľadieť z dola-tá ktorá tebou vždy opovrhovala. No tak, neznie to krásne? No tak, nebuď padavka. Čo by nato povedal tvoj otec?"
-"On-on.." zašepkal do prázdna. Zmocňovalo sa ho vzrušenie. Pálilo ho v hrudi. Slzy na lícach mu už vyschli-namiesto nich sa mu objavil na tvári zlovestný úškrn. Áno, to je to, čo potrebuje. Pomstu. Pomsta-ako krásne to znie. Pomstí sa im všetkým. Všetkým, ktorí mu strpčovali život. Tak ako sa pomstil otcovi za všetky tie fyzické aj psychické rany. Mnohé z nich sa ešte nezahojili.
Vstal a vyšiel z izby. Prešiel popri obývačke do rodičovskej spálni.
Po tom, čo mu matka zomrela v štyroch rokoch bola táto izba veľmi málo využívaná. Otec totižto spával na veľkom gauči v obývačke. Zvykol.
Zo zásuvky vytiahol pušku a náboje. Skontroloval čas na veľkých nástenných hodinách - 23:06. Zvláštne, pred chvíľou bolo ešte poludnie.
Vychádzal zo spálne, keď samu zase prihovoril.
"Vedel som, že počúvneš moje rady. Mám z teba radosť. Naozaj veľkú radosť. Nakoniec si predsa chlap. Nakoniec im to predsa všetko vrátiš."
-"Áno. Vrátim. A neskončím dovtedy, kým mi nebudú ležať pri nohách. Sľubujem."
Pevným hlasom zvolal do prázdneho domu a odišiel.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár