Keď nemôžem v noci zaspať

Tajomným tichom noci počuť len jeho. Tú zabudnutú časť môjho zanedbaného vnútra, ktotá búcha, bojuje zo všetkých síl o vyslobodenie. Čaká kedy príde princ a čarovným bozkom vyslobodí toľkú silu. Ale pýtam sa sama seba: "Verím ešte na rozprávky?" Sme dospelí, tí už majú zabudnúť aké je to byť dieťaťom. Tak prečo sa tam tak často chcem vrátiť? Možno pretože to nie je tak ďaleko, ten pocit malej slepoveriacej zasnívanej princeznej vo svojom neskutočnom svete... pocit pri krásnom ideálnom konci rozprávky.
No už je asi čas na realitu. Tú, ktorá sa do mňa tak dravo chce dostať a načisto zničiť moju utópiu.
Srdce to vie. Vie to, keď sa už po niekoľkýkrát snaží aby to bol ON. Ja však nedôverčivo, so strachom v očiach hľadím na šťastie iných a nepustím HO. Čo je v tom? Prečo ma ničí toľká neistota? Existuje malý princ? Kde sú odpovede? Ticho...
Sama s raneným citom ležím v tme, hľadám koniec tejto slepej cesty a snívam. Lebo ja snívať asi nikdy neprestanem. A čo srdce? To len tíško dúfa, že už čoskoro bude mať pre koho biť. Pretože ono sa nikdy bez boja nevzdá...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu