Chcem vedieť po francúzsky!!!

Jééj to by bolo krásne... môcť povedať:,,Áno, učím sa po francúzsky." ale čo povedať, že sa učím. Ešte krajšie by bolo môcť povedať, že z toho aj niečo viem. Pretože UČIŤ SA a "učiť sa" je vééééľky rozdiel. Už dlho som túžila po tom, že sa naučím nejaký nový cudzí jazyk. Anglina a nemina ma už omrzeli, tak som si dala cieľ: španielčina! Pche! A budem kočka... hm.. veľké TO z toho... Práve vtedy, keď mám Aj prebieha aj španielčina.. Och do riti! Čo teraz?
Nový nápad prišiel ako nejaký blesk z jasného neba. S Paťom ( nechce sa mi vysvetľovať kto to je, všimni album) sme sa jeden pekný pokojný večer ešte cez prázdniny, ako obvykle, rozprávali o všetkom možnom. Ako bolo na tréningu, čo si robil dovtedy, kam pôjdeme zajtra... Už si ani nepamätám ako, dostali sme sa k cudzím jazykom.. a vtedy to povedal: ,,Mne sa veľmi páči francúzština. Neviem prečo, ale je to krásny jazyk." HA! ÁNO! Francúzština! Budem sa učiť franinu...! Budem vedieť nový cudzí jazyk, možno to zaváži aj ako kritérium na školu, a budem KOČKA! Ale pravý dôvod bol úplne iný. Je pravda, že som premýšľala aj nad francúzštinou, ale po mamkiných slovách: ,,Je to veľmi ťažký jazyk.", som usúdila že radšej nije! Lenže mamka a Paťo to je niečo úplne iné. Vlastne pravý dôvod toho, že teraz sedím siedmu hodinu v pondelok v škole, s úplne hnusnou učiteľkou, ktorá má niečo proti celému mužskému rodu a ešte k tomu vôbec nevie naučiť je ten pocit, ktorý by som prežila, ak by som prišla za Paťom a len tak z ničoho nič mu povedala hocjakú somarinu po francúzsky. Ten úsmev, ktorý by som mu vyčarila na tvári. To udivenie. Ten pohľad. Ten pocit, že som JEMU spravila radosť....
Čudné veci nás nútia robiť ľudia ktorých ľúbime.. a pritom o tom oni sami nevedia.. Zvláštny je svet.

 Je to možné?

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu