Nech ráno jemne kvitnú a poobede ich slnko geometricky zláme do zlatej. Aspoň jednu. V tej peknej izbe. Môžeš aj povysávať. Napríklad zajtra. Až prídeš domov. Veď často ležíš dole na zemi, píšeš si do papierov, zatiaľ čo ryšavé packy sa deň za dňom čoraz viac hlbšie zabárajú do mäkkého matraca vedľa teba. Pre mačku na posteli miesta dosť. Svoje vlasy si zladila s ňou. A rámik z okuliarov vymenila za nový sýtozelený.
- Choď dolu, pĺzneš.
- Mau
Nechty fialové, dlhé, oči slepé, modré. Také menšie. Mne sa páčia.
Niekto zvoní. Prosím, neotváraj, práve začalo zapadať slnko. Nie kvôli tomu, proste ostaň. Geometrické tvary na ešte nevymaľovanej stene chytali sýtu farbu. Jeden obdĺžnik ti osvetlil líce, ktoré si podopieraš. Už dopíš, chcem ťa trochu posúriť. Potrápiť, potešiť. Uspokojiť, možno..
- Chcem ísť preč.
Viem, že o dve hodiny neskôr už v tvojej izbe nikto nebol. Svetlo sa strácalo a byť bol zamknutý. Že tvoja červená taška je práve s tebou. Zatiahla si len jednu žalúziu a papiere nechala na zemi. A vážne, na vankúši je bordel. Odišla si spontánne, rýchlo, len si odchádzala dlho.
Do riti..
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár