Rozlepil som oči a z rohu, v ktorom som spal, som uvidel malú škáru. Tú na opačnom konci môjho malého, prechodného, vlhkého domova. Mám túlavé topánky a natrhnuté mazľavé krídlo. Otriasol som telom a nechal dusno priestoru ma opäť obklopiť. Cítim vibrácie, ktoré už nespôsobuje môj pohyb. Ale, som sám. Každá stena šuchoce, trasie sa..trasiem sa. Nestojím na mieste, už neviem, kde je dole, strop. Na chvíľu zmizla škára. Bola za mojím chrbtom. Bože, už sme dvaja. Plášť mojej izby praskal. Niekto ju otváral, trhal, vchádzal dnu. Zalial ma studený vzduch, obkľúčilo silné svetlo dňa. Počujem. Ženský krik, ktorý sa rozlieha všade okolo mňa. Už sa nemá ako odrážať od stien mojej skrýše. To echo.. je ticho.
A takto, takto som opäť umrel. ^^



K.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár