na rohu ulice stojí postava zahalená.
Mám divný pocit, kráčal som za láskou.
Stojím, nejdem ďalej, prudká zmena.
Tá neznáma postava nehybne stojí
ako socha prikovaná k tvrdej zemi.
Ja jej, či to ona mňa sa bojí?
Nikto ďalší nie je, len my...
Čo sa stalo? Kde zmizli všetci,
kde zmizol rušný život ulice.
Pripadám si ako zavretý vo vreci,
kvapka padla mi na líce.
Nie je to kvapka, ale slza, no nie moja,
záhadou je ako sa na moje líce dostala.
Steká po tvári dole, plno smútku, chuť boja.
Postava ma zrazu volá, premieta mi život od mala.
Prečo to robí, veď viem ako som žil v mladosti,
teraz som už do života rovnými nohami skočil.
Premieta mi všetky spomienky, smútok i starosti,
veľa otázok, kde som to? prečo? život skončil?
Ach áno už si spomínam, kráčal som cestou,
ktorá už neviem kam viedla, možno nikde.
Nečakane som na nej dostal päsťou,
čakal či pomoc pre mňa príde.
Pomoc však neprišla, rany padali ďalej,
ležal som v kaluži, kaluži krvi, kaluži snov.
Z posledných síl, ešte v nádeji malej,
modlil som sa, príď, ostaň so mnou.
Chcel som ešte naposledny hľadiet tam,
do mojej lásky očí krásnych, preveľkých.
No nakoniec i tak umieram len ja sám,
Už viem, tá slza, slza mojich blízkych.
Zrazu začínam všetko dobre chápať
tá postava, to smrť si pre mňa prišla.
A po tej ulici k bráne smrti mám šlapať,
chcem naspät, chcem žiť, no nádej...odišla.
A tak smutne musím prijať osud svoj,
kráčam po boku tej temnej postavy smrti.
So smútkom, so slzami, zbohom život môj,
čas na životnej púti sa mi už kráti.
Len jedno neviem, zostáva už len jedna otázka
či ma zabila cesta k láske, a či samotná láska...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
chrisdane
27. 2.febuára 2011 15:07
strácal som sa trochu kde tu , ale ten koniec je perfektný
Napíš svoj komentár