čudesný pocit prepadá moju myseľ.
To určite zase on, podlý život zradca,
pripravil znovu ranu, a na vlásku visel.
Zase stojím na tenkom prahu života a smrti,
a neviem na ktorú stranu sa rozhodnem ísť.
Veď život ma svojimi ranami stále drtí,
veril som márne, že šťastie by mohlo prísť.
Jedna slza za druhou tlačia sa do očí,
a rýchlym prúdom stekajú po tvári.
Moja myseľ ďaleko od života bočí,
a smrť ma na druhý breh lanári.
V tom počujem za sebou známe hlasy,
hlasy čo volajú že sa mám k nim vrátiť.
A ja pochopil som že život je krásny,
že sú tu ľudia, ktorí ma nechcú stratiť.
Došlo mi, že myslieť na koniec bola chyba,
že vždy je tu niekto, kto v núdzi podrží.
A keby som odišiel, blízkym by som chýbal,
láska a priateľstvo, to je to čo nás tu drží.
Mal som pocit že život stojí proti mne,
že chce dosiahnuť aby som to vzdal.
Možno mu o to šlo, no snažil sa márne,
priatelia nedovolili aby im ma vzal.
A tak teraz píšem tieto krátke verše,
pre zúfale duše čo rany od života obdržia
Pre tých ktorým život kruto sny okreše,
nevzdávajte to, priatelia vás vždy podržia.
Nikdy nesnažte sa kráčať životom samy,
vždy treba ísť aspoň vo dvojici ako pár.
A potom dokážete prijať aj tvrdé rany
život nie je len zlý, život je veľký dar.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár