Angel of mine... 1.

Jedna z najhorších vecí je vidieť človeka, ktorý vám celý život utieral slzy, ako trpí...a ešte horšie je, že mu nedokážete pomôcť. Dnes sa mi naskytol jeden z tých najhorších a najbolestivejších pohľadov v živote.Videla som mladého muža ako kráča dole ulicou. Na prvý pohľad vidíte stredne vysokého, štíhleho muža v tmavom oblečení, mysleli by ste si, že tento muž je dokonca šťastný, ale keď sa mu zadívate hlboko do jeho modrých očí zistíte, že opak je pravdou...Tento muž skrýva v sebe toľko smútku a utrpenia, koľko v sebe skrýva málokto. Ťahá sa po dedine ako duch, telo bez duše. Nikto okrem neho nevie, kde má vlastne namierené. Vie to len jeho rozpadnuté srdce. Pri kultúrnom dome sa zastaví a s melanchóliou v očiach pozerá na tie schody, ktoré vedú ku vchodu. Zavrie oči a po tvári mu steká jedna jediná slza, za ktorou sa toho skrýva oveľa viac, množstvo preplakaných nocí, zničených nádejí, obrovské straty...a to všetko sa skrýva len v jedinej slze...Predstavte si, koľko toho musí byť vo vnútri toho muža, ako neuveriteľne trpí.. Zrazu sa všade okolo mňa zotmelo a v zápätí uvidím úplne iný obraz, no s tým istým mužom. Tentokrát sedí na posteli v domčeku na strome, hlavu má zaborenú medzi dlaňami mokrými od sĺz...Je tu sám...niekto, a nie hocikto, mu tu chýba...                                                                                                                                  A obraz sa opäť mení, tentokrát je tu opäť ten muž, ale je úplne iný...usmieva sa a dalo by sa z neho priam čítať, že je neuveriteľne šťastný...Smeje sa a za ruku drží mladú ženu, ktorá sa tiež smeje presne takým spôsobom ako on...Tá žena mi neskutočne pripomína mňa, aj keď som si to zo začiatku nevšimla...A aj keď sa na tú ženu nepodobám, pripomína mňa. Je nižšia, má svalnatejšiu postavu, krásne prirodzené kučery a...je nádherná..Tí dvaja sa držia za ruky a utekajú nevedno kam, aby sa skryli pred silným dažďom...                                                                  Zase iný obraz. Tí dvaja sedia spolu schúlení v objatí na gauči, muž hladká ženu po tehotnom brušku a v ruke drží kalendár, vyberajú meno pre ich dieťa, ktoré sa má onedlho narodiť...Malý chlapček pobehuje okolo nich, ich prvorodený synček, ktorý je presnou kópiou svojej mamky...Muž jemne pobozká ženu na brucho a ona sa nádherne usmieva...                                                                                           Ale je tu iný obraz, muž bez ženy stojí pri otvorenej skrini a v rukách žmolí tričko, ženské tričko...Zrazu zazvoní telefón a on sa strhne lebo vie, čo mu oznámili cez telefón v blízkej minulosti...V tej blízkej minulosti by ste toho muža nespoznali, usmieval sa a mal o niekoľko ustaraných vrások menej..Zrazu zazvonil telefón, on nič netušiac zodvihol a dozvedel a to najhoršie...Doktor mu oznámil, že jeho láska sa už nikdy nevráti domov...                                                                                             Teraz na cintoríne kráča k hrobu jeho lásky, pokľakne a začne sa modliť a rozprávať sa s ňou... "Bože, prečo si si vybral práve ju?! Čo také strašné urobila, že musela zomrieť?! Boli sme šťastní! A teraz som prišiel takmer o všetko..Keby nebolo nášho synčeka Marca a dcérky Leonie, tak by som hneď išiel za tebou, ale nemôžem ich tu nechať. Marco sa ma dookola pýta, že kedy sa vráti mamička a ja nemám silu povedať mu, že mamka sa už nikdy nevráti, lebo tomu sám nemôžem uveriť..A malá Leonie? Bože...ani nemala možnosť spoznať poriadne svoju mamu! Ach láska...Leonie má síce len jeden rok...ale keď sa jej zadívam do očí, napriek tomu, že ich má po mne, vidím v nich kúsok teba! Podobá sa na teba viac, než som si myslel....Láska, mojko ja viem, že ma počuješ...Vráť sa...prosím, vráť sa! Dýchaj! Ži! Toľko ľudí trpí kvôli tvojej smrti. Chcem opäť počuť tvoj hlas, aj smiech, cítim tvoju vôňu, ktorou je tvoje oblečenie v skrini ešte stále nasiaknuté, držať ťa v náručí a už nikdy ťa nepustiť, bozkávať ťa znova a znova, povedať ti slová, ktoré už povedať nemôžem. Tak veľmi to bolí! Láska? Miláčik počuješ ma? Vrátim sa po teba...raz určite..." Celý čas mu po tvári tečú slzy, tak boľavé, tak úprimné. Plače tu v neuveriteľných bolestiach. A čo je na tom to najhoršie? Že tento muž...je môj otec...

 Vymyslený príbeh

3 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu