Udrelo mi to do srdca. Cítila som, ako sa v mojom vnútri rodí bolesť. Postupne rástla. Sužovala ma v hrudi, nedokázala som sa ani poriadne nadýchnuť. V hlave som cítila tlak, ako keby mi išla vybuchnúť a v momente, keď som si už myslela, že sa to stane, mi jednoducho začali tiecť slzy. Už som ich nedokázala dlhšie skrývať. Istým spôsobom sa mi uľavilo, ale na druhej strane tie slzy spôsobovali zrodenie ďalších. Za slzami sa vraj skrývajú slová, ktoré srdce nedokáže vysloviť. Som sama, nemá mi ich kto jemným dotykom utrieť. Tak to urobím sama. Opäť sa skúsim zhlboka nadýchnuť, ale v tej chvíli príde rana. Silnejšia než tá predtým. Už cítim ako mi bolesť prechádza celým telom a po tvári mi tečú vodopády sĺz. Už neviem, čo mám od zúfalstva robiť. Vo chvíli zrazu prestanem plakať. Niekoľko sekúnd len pozerám do neznáma a v tom sa začnem smiať tým zúfalým smiechom, ktorý svedčí o tom, že nie som v poriadku. Smejem sa na tom, ako mi je strašne smutno a ako ma bolesť pomaly, ale isto zožiera. Nechcem viac cítiť ten pocit. Chcem mať krídla a odletieť preč. Preč od týchto pocitov. Prečo od všetkého, čo ma k nim núti...
Denník
Komentuj
2 komenty k blogu
1
georg21
2. 5.mája 2014 22:43
snáď časom zistíš, že ťa to posilnilo v niečom... skús sa snažiť byť trpezlivá...
Napíš svoj komentár