Sedeli sme vtedy na schodoch, ktoré nikam neviedli, na ich konci bola len stena a strecha. Otázka znela: „Čo by si chcel?“ a presne si pamätám na jeho odpoveď. Môj drahý priateľ povedal: „Chcel by som mať krídla. Aby som mohol odletieť preč, keď mi je smutno.“ Za tou odpoveďou a jeho takmer večným úsmevom sa skrývalo niečo, čo ho nútilo k túžbe po krídlách. Čo ale v skutočnosti tie krídla symbolizovali? Možno prehovoril človek, ktorému niečo chýba k tomu, aby bol dokonale šťastný a keď je smutný, nemá vedľa seba človeka, ktorého by potreboval. No možno som vedľa...Ale je zvláštne, že človek, ktorému chýbajú krídla ma naučil lietať...Pamätám si ako ma zozadu chytil za ruky a napodobňoval mávanie krídiel. „Čo robíš?“ spýtala som sa ho. „Učím ťa lietať“ odpovedal s úsmevom na tvári. No toto som nemala namysli, keď som tvrdila , že ma naučil lietať. Myslela som niečo úplne iné. Bol pre mňa niečím, čo som hľadala a nechcela stratiť. Našla som niečo, čo som predtým poznala, ale teraz to bolo celkom iné. Bolo to niečo v jeho tvári, skryté v jeho očiach. Aj v slovách môjho drahého priateľa sa to skrýva, niečo, čo ma jednoducho robí šťastnou. A tak som konečne prišla na význam môjho šťastia, že to bola vlastne láska. Je to sen, pre ktorý musím bojovať, pretože sa môže ľahko rozplynúť. Ale ja nechcem stratiť môjho učiteľa lietania, ktorý naučil lietať nie moje telo, ale dušu. Veď on ma naučil lietať bez krídiel, je to ľahšie než sa zdá. Možno kvôli mne stratil svoje krídla, len aby ma mohol naučiť lietať. Veď napokon sa hovorí, že láska dáva krídla...

 Denník
Komentuj
Napíš svoj komentár