R.I.P Tomáško

Keď som sa to dozvedela srdce sa mi zastavilo, necítila som nič, bola som v šoku a potom prišla bolesť sprevádzaná slzami. Svoje slzy som najprv skrývala, pretože nerada ich ukazujem na verejnosti, ale potom, keď už som bola sama a nikto ma nemohol vidieť, som ich pustila na slobodu. Zomrel mladý človek, ktorý mal život pred sebou. Je to všade okolo mňa, všade to vidím, počujem, cítim. Mám pocit, ako keby vo mne niečo chýbalo. Tomiho som poznala krátko, ale pamätám si, že od začiatku som sa s ním chcela spriateliť. Najprv som mala pocit, ako keby si odo mňa držal odstup, ale potom som začínala cítiť, že sa z nás stávajú priatelia. Vedela som, že sa narodil deň predo mnou a často som si predstavovala, ako spolu budeme v triede oslavovať naše narodeniny, ale toto sa mi nesnívalo ani v tom najhoršom sne. Obidvaja sme sa narodili ako zdravé deti...Mohla som to byť ja, mohol to byť ktokoľvek, koho by to pohltilo. V takýchto chvíľach si človek naozaj uvedomí, že naše každodenné problémy sú nič. Postava, nešťastná láska, testy v škole,...čo to je oproti chorobe?! Chorobe, ktorá sa nedá vyliečiť...Obdivujem Tomiho bol jeden z najsilnejších ľudí akých poznám, pravdepodobne aj najsilnejší. A aj keď svoj boj proti chorobe prehral, verím, že teraz sa už má lepšie. Necíti tú neuveriteľnú bolesť, necíti už nič. Je preč, ale raz sa stretneme. Smrť nie je koncom života, je už jeho súčasťou...Nikdy nevieme, kedy príde.Pre Tomiho bola smrť vykúpením, ktoré ukončilo všetku jeho bolesť. Na okne mi horí sviečka a ja sa snažím spomenúť si na to, aký Tomi bol. Silný, usmiaty v každej situácii, vtipný a sympatický. Vždy som mala rada, keď ma niekto škrabkal na ruke, pamätám si, že raz jediný, kto bol ochotný to urobiť bol Tomi. A ako sme čakali pred učebňou slovenčiny kým začne hodina. Aj na imatrikulačky mám spomienky, pozerám si fotky z toho dňa a stále nemôžem uveriť, že už nikdy neuvidím ten úsmev. Je to akoby včera, keď som videla jeho tvár. Milo sa mi prihovoril a vyslovil moje meno. Keby som len vtedy vedela, čo viem dnes. Silno by som ho objala pri každom stretnutí, snažila sa vziať jeho bolesť aspoň na chvíľu preč. Ďakujem mu za všetky spomienky. Tak rada by som znova počula jeho hlas, ešte si naňho spomínam. Tak veľmi mu chcem napísať, ale viem, že už tam nebude. Cítim sa vnútri zlomená, no snažím sa to zakryť. Túžim sa schovať pred tým všetkým, pretože viem, že je to on, kto mi tak chýba. A je tak ťažké povedať zbohom, keď na to príde. Pozerá sa na mňa zhora? Pamätá si na mňa ešte? Verím, že áno. Keby som tak mala ešte jednu šancu pozerať do jeho očí a vidieť, ako pozerá späť. Ak by som mala ešte jeden deň, povedala by som mu všetko, čo mi teraz behá hlavou. Vyzeral, ako by sa ničoho nebál, ale chýbala mu sloboda, ktorú mu vzala choroba. Bol ochotný pomáhať ľuďom. Žil život tak nekonečne. Možno videl viac, než iní. Tak veľmi som mu chcela pomôcť. Viem, že neostane preč navždy. Ale v tejto chvíli tu je prázdno. Zdal sa byť nepremožiteľným, ale pravda je krutá. Končí sa jedna perfektná kapitola a ukladá sa na večný spánok. V mojom srdci je miesto, kde bude táto kapitola navždy žiť. Ale bol už pripravený? Bolesť je silná. Ale stretneme sa. Jeho trápenie pominulo, zbavil sa povrazov, ktoré mu zväzovali krídla. Teraz v nebi máva krídlami ako anjel. Keď si predstavím, že ešte včera som prosila anjelov, aby mu pomohli a poslali jedného z mojich strážnych anjelov strážiť Tomiho, aby mu bolo lepšie a dnes...Dnes mu už je lepšie, na inom mieste. „Tomi, nemala som ani možnosť ťa poriadne spoznať, ale viem, že ťa mám rada a každá moja slza ukazuje, akú bolesť mi spôsobila tvoja smrť. Drž sa, spolu s tvojou rodinou, ktorú tiež obdivuje kvôli ich sile a hlavne sa nemeň, ostaň takým, akým si bol. Spi sladko.“

 Úvaha

5 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu