Už sa viac nestarám, či niekoho ťahám k zemi,
všetko, čo potrebujem je sloboda.
Prestávam dýchať, no som živá.
Ale už viac nepoznám moje práve ja.
A ja som verila, že ostanem v tvojom srdi,
a ja som si myslela, že som pre teba výnimočná.
Všetko sa zmenilo behom pár dní.
Chcem sa vrátiť tam, kde sme boli my dvaja reálni.
Nechcem si priznať, ako veľmi ťa potrebujem...
Usmej sa prázdna duša, usmej sa znova,
pri spomienkach na krásne dni.
Usmej sa prázdna duša, neplač po nociach,
nenechaj si to jediné, svoju nádej vziať.
Usmej sa prázdna duša, lebo ja som tá, čo cíti bolesť,
zbavte ma niekto tohto bremena.
To, čo teraz najviac chcem je plakať vedľa teba.
Musí byť unavujúce utierať mi slzy.
Ale presne to najviac potrebujem.
Prečo tie bozky nemôžu byť reálne?
Prečo tie dotyky nemôžu byť pravé?
Prečo to všetko nie je pravda?
My dvaja nemôžeme existovať?
Usmej sa prázdna duša, usmej sa znova,
pri spomienkach na krásne dni.
Usmej sa prázdna duša, neplač po nociach,
nenechaj si to jediné, svoju nádej vziať.
Usmej sa prázdna duša, lebo ja som tá, čo cíti bolesť,
zbavte ma niekto tohto bremena.
Nájdem niekoho ako ty?
Nájdeš niekoho ako ja?
Možno, sa to zmení...možno sa oslobodím od lásky k tebe.
Nie...nechcem...
Prečo ma od seba odstrkuješ?
Čo by som mala urobiť?
Viem, že znovu zlyhám...
Ako to, že všetko vyzeralo tak reálne?
Len nerozumiem, prečo ma od sebe tlačíš preč...
Usmej sa prázdna duša, usmej sa znova,
pri spomienkach na krásne dni.
Usmej sa prázdna duša neplač po nociach,
nenechaj si to jediné, svoju nádej vziať.
Usmej sa prázdna duša. lebo ja som tá, čo cíti bolesť,
zbavte ma niekto tohto bremena.
Ešte nie je po všetkom, moja prázdna duša,
tak sa prosím smej...
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.