Z veľkého orecha už listy opadali a nahradila ich snehová prikrývka. Na strede školského dvora je postavený bunker alias pirátska loď. Na jednej strane stojí chlapec s hnedými vlasmi, šibalskými modrými očami a červenými lícami, kučeravý hnedovlasý chlapec s vypúlenými hnedými očami, dievča s dlhými kučeravými vlasmi a zelenými očami v hnedom kabáte a dievčatko s červeným šálom, rukavicami a čiapkou, spod ktorej jej vytŕčajú hnedé copy. Na druhej strne je chudý chlapec s odstávajúcimi ušami, ktoré mu trčia s modrej čiapky s brmbolcom, tučnejšie, bledé dievča s čiernymi vlasmi, dievča vo farebnej čiapke s mierne pootvorenými ústami a chlapec, ktorému nevidno do tváre cez čiapku stiahnutú na čelo a šálom vytiahnutím až po nos. Obydve skupinky sa z rukami na pleciach v kruhu radia, akú taktiku guľovania zvolia. Doradení, zoradení a môže sa začať. Bum, do tváre, bum, do brucha, bum, do nohy, bum, do ruky. Prichádza pani vychovávateľka s nakrátko ostrihanými červenými vlasmi a milým, láskavým výrazom v tvári. Volá na deti:,, Rýchlo poďte už dnu zohriať sa, rýchlo lebo zamrznete, je poriadna zima.
Deti sedia v laviciach v družine. V laviciach s červeným a žltým náterom, na ktorom sa podpísalo už mnoho kružidiel, pokreslené kvietkami, autíčkami či inými kresbičkami vytvorenými detskými rúčkami. Pani kuchárka, ktorú všetci volajú teta Alenka, s uhladenými hnedými vlasmi, srdečným pohľadom spod okuliarov a láskavým úsmevom nesie sladká čaj, ktorý deti zahreje nielen v hrdle ale aj pri srdci. Malé dievčatko s hnedými, trošku mokrými vlasmi si odhŕňa ofinu s očí a usádza sa medzi priateľov. n spodku sklenených pohárov sú čísla. Deti si ich starostlivo kontrolujú. Pozor! Kto má najväčšie číslo vyhráva. Víťazí dvadsaťpäť! Číslo, ktoré každý túži mať na svojom pohári, je totiž najväčšie. Tentokrát ho má to malé dievčatko s hnedými copíkmi. Vstáva a s víťazným úsmevom drží svoj pohárik. Chlapček s číslom jeden len ticho skloní hlavu a zavzdychá.
Blíži sa obed! Deti netrpezlivo čakajú nastúpené pred jedálňou. A už si sadajú ku stolíkom s modrobielym, kockovaným obrusom. Teta Alenka im naberá teplú kuraciu polievočku. A ktože zje polievku prvý? Kto iný ako Milanko. Hnedovlasý chlapček s veľkými hnedými očami a hnedou pokožkou odnáša svoj tanierik ako prvý k okienku. Len sa skrúti na topánke a už sedí za stolom a pýta si hlavný vchod, kurča! Na ktoré všetci už tak netrpezlivo čakajú.
Je príjemné marcové ráno. Dievčatko v oranžových nohaviciach so zelenými a ružovými kvietkami, červenom tričku s dlhými rukávmi a vlasmi starostlivo učesanými do vrkoča vchádza cez sklenené dvere ,polepené červenými a žltými kvietkami, do neveľkej školy. Buch! Ach ten známi zvuk buchnutia školských dverí. Dievčatko ide rovno po krátkej chodbičke vyzdobenej detskými prácami na výkresoch a zabočí doprava k poličke s topánočkami. Berie si svoje prezuvky, oranžové sandálky, prezuje sa na hnedej, trošku studenej lavičke, ktorá je pod stromom s farebnými listami, odtlačkami detských rúk. Na miesto kde predtým boli jej prezuvky vracia ružové sandále. S aktovkou na chrbte vchádza cez biele dvere do triedy. Razom ju privítajú zvedavé pohľady spolužiakov, priateľov a milý úsmev pani učiteľky s krátkymi červenými vlasmi, bielou blúzkou s kockovanou vestou a dlhou hnedou sukňou. Dievčatko si sadá do svojej drevenej lavice a vyberá si učebnicu slovenčiny. Začína sa hodina. Pani učiteľka vstane a vraví:,,Prváčikovia už ste sa naučili dosť veľa písmeniek" podáva im detské čítanky ,,tak si môžete prečítať pár riekaniek s tejto detskej knižky." ,,Druháci vy urobíte úlohu 6. na strane 25. Je veľmi jednoduchá, nemala by vám robiť problém. Tretiaci na koberec." ,,Hurá!" pomyslelo si dievčatko. Na hnedom koberci, ktorý leží v strede triedy je stále zábava.,, A štvrtáci dokončíte projekt s minulej hodiny." Všetci sa pustia do práce. Tretiaci, to štíhle dievčatko v oranžových sandáloch, tučnejší krátko vlasý chlapček s modrými očami a chudučké hnedovlasé dievčatko s dvoma vrkočmi a veľkými hnedými očami si spolu s pani učietľkou sadajú na mäkučký koberec.
Začína sa hodina matematiky. Tretiaci idú do počítačovej miestnosti zahrať si Alíka. Super! tešia sa. Hneď si začnú porovnávať kto má viac dukátikov v prasiatku.
Je tu veľká prestávka. Deti šantia na dvore. Dievčatá sa hrajú rôzne hry pres školou na asfaltovej ceste. Malé dievčatko v oranžových sandálkach padá. Fúha, oranžové nohavice sú na kolienkach zošúchané a kolienka deravé. Dievčatku po lícach stekajú slzičky bolesti. Pani vychovávateľka uteká za dievčatkom, pohladí ho po hlave a ide mu ošetriť rany. Kolienka polepené, namiesto zodratých nohavíc mäkučké tepláky s telesnej výchovy a dievčatko sa opäť usmieva.
Deti sú dnes na ihrisku. Pani vychovávateľka sedí na lavičke a pozoruje deti. Tri dievčatká, medzi ktorými je aj hnedovlasé dievčatko, ktorému sa už kolienka dávno zahojili, sa pod vŕbou šermujú prútikmi čo z nej popadali. Keď ich to prestane baviť idú do zlatého domčeka. Je to miesto obrastené zlatým dažďom. V strede je kuchynka, sedí a je sa tam na pňoch. Naľavo od kuchynky je spálňa, konáriky pripomínajú posteľ. A na vpravo je kúpeľňa, zo záchodom na mieste, ktoré je najviac zarastené zlatým dažďom. Vzadu je obývačka a vpredu vchod/východ, ktorým sa ide na dvor. Ten dvor je vlastne celé ihrisko. Okrem vŕby je tu drevený vláčik, gumy na skákanie a hojdačky. No zo štipkou fantázie tu môžete nájsť aj vchod do Narnie, či kotlík čarodejnice. Dievčatá sa tu zvyknú hrať na snehulienku a sedem trpaslíkov, to že sú iba tri je detail.
Dedi sa vracajú cez dedinu späť do školy. Malé hnedovlasé dievčatko si hrdo vykračuje v nových zelenobielych topánočkách. Zrazu sa jej pod topánku pripletie niečo hnedé, mäkké a zapáchajúce. Keď došli na dvor ostatné deti si to všimli. Pohoršujú sa. No dievčatko tvrdí:,, Je to len blato!" Oni sa smejú.,, Je to len blato!" kričí dievčatko. Uteká na záchody, ktoré sú pár krokov od školy, vyzúva si topánočku a ovonia to hnedé "blato". Núž zapácha to viac ako BLATO. Asi to nebude...blato. Zapýrené dievčatko sa rýchlo uteká prezuť do oranžových prezuviek.
Dnes je veľký deň! Deti dnes majú v kultúrnom dome malé divadelné predstavenie. Každý sa teší, aj keď má menšiu alebo väčšiu trému. Zmiešané pocity sú na mieste. Všetci sa pripravujú v šatni a rodičia už netrpezlivo čakajú v sále kedy ich ratolesti prídu na scénu. Už sa to začína! Deti pomaličky vstupujú na pódium.
Mnoho detí sa už vystriedalo a teraz je na rade hnedovlasé dievčatko, tá známa tvárička, dnes má na sebe krásne ružové pastelové šaty. Snaží sa nemyslieť na trému. Podarilo sa! Všetka tréma, ktorá dievčatko sužovala razom zmizla. Dievčatko pristúpilo k mikrofónu. Z ústočiek jej išiel tenký hlások, ktorý recitoval básničku a rodičovskej láske. Keď ju dopovedalo ozval sa potlesk z hľadiska a darovali jej aj mnoho úsmevov. Pre ňu boli najdôležitejšie dve. Úsmev jej mamky a ocka.
Je tu deň "D". Dnes je školský výlet. Ide sa do miestnej chatovej osady. Deti už sú tam a šantia vonku pri ohnisku, kde sedí pani učiteľka s pani vychovávateľkou. Hrajú naháňačky.,,Utekaj, bež!",,Mňa to už nebaví" vraví dievča s blond vlasmi v gumičke.,,Tak poďme hrať skrývačky"!,,Dobre". ,,Počítaš"! Blonďaté dievčatko uteká ku stromu a začne počítať. ,,Idem"! volá.
Všetkých už našla šikovnica. Ale pozor, niekto chýba!,,Marko!" Hnedovlasý nízky chlapček s šibalskými modrými očami.,,Kde len môže byť?!" ,,Au!" Ozvalo sa zo stromov. Vybehol z nich chlapec, ten hľadaný.,, Žihľava jedna hnusná!" Všetci okrem neho sa začali smiať.
Hnedovlasé dievčatko, už štvrtáčka sa hrabe vo svojom batohu a hľadá pitie. Má ho! Vypadne jej z ruky a kotúľa sa dole kopcom ku drevu. Dievčatko zodvihne fľašu a otvorí ju. No a čo sa nestane, fľaša vybuchne ako sopka a dievčatko ostrieka sladký bublinkový nápoj. Stáva sa. Dievčatko beží do kúpeľne aby sa umylo.
Je už tma. No deti neležia v posteliach, ale prechádzajú sa po lese, kde volne behajú zvieratá. Dievčatko, už umyté a prezlečené zrazu zastane a na tvári má vystrašený výraz.,,Vlk! Líška!" kričí a ukazuje na siluetu so špicatými ušami. Všetci sa zľakli. Po dlhšej chvíli sa tá silueta stále nepohla. Nakoniec vysvitlo, že to bol len peň, ktorý sa nápadne podobal na líšku či vlka.
Deti už ležia v postieľkach. Nám známe dievčatko leží na postieľke vedľa postieľky kučeravej kamarátky. I postele sú priamo oproti otvoreným dverám, ktorými vidno do druhej drevenej, trošku menšej spálne. Spolu s dievčatami je v ich spálni aj pani učiteľka a ešte dve sestry s dlhými vlasmi a ofinou padajúcou do očí. V tej izbe oproti sú dvaja chlapci, tučnejší kučeravý a chudší s odstávajúcimi ušami. Tie dve dievčatá klebetia s chalanmi oproti, keď si ten chudší buchne hlavu do steny za posteľou. Dievčatá sa začnú tíško chichotať pod perinou aby nezobudili pani učiteľku a úbohý chlapček si šúcha svoju boľavú hlavu. Deťom o nedloho akosi oťaželi viečka a sadol im na ne sen.
Slnko len pre chvíľočkou vykuklo bielych mráčikov a rozžiarilo sa priam sa usmievalo. Obloha bola krásna modrá ako potôčik čo tiekol neďaleko ich chatky. Hmm, zelená tráva krásne voňala a kvietky v nej ešte krajšie. Toto všetko bolo vidieť z okna drevenej izby, kde už sa dievčatká pomaly začali prebúdzať spod bielych, kvietkovaných perín. Vlasy mal strapaté a očká napoly zalepené. Chlaci v oveľa menšej izbičke oproti boli už samozrejme tiež hore. Chlapca ešte stále bolela jeho hlava s odstávajúcimi ušami, čo si ju včera buchol. Druhý, kučeravý chlapec sa dievčat spýtal:,,Učka je už hore?" Z poza dverí sa nečakane ozvalo:,, Áno Radko, už som hore. Dievčatá vybuchli do smiechu zatiaľ čo Radkovi veľmi do smiechu nebolo, za to bol červený ako repa.
V kuchynke s červenou kuchynskou linkou bolo počuť ako po drevených schodoch dupocú detské nožičky. Ako náhle deti vošli do kuchynky zacítili omamnú vôňu vianočiek s lekvárom a maslom a vôňu sladkého teplého kakaa. Pani vychovávateľka im to všetko prichystala na stôl, za ktorým už jedol Marko, ten prešibaný chlapec a Marek, modrooký krátkovlasý chlapec, oni spali dole v obývačke spolu s pani vychovávateľkou.. Hnedovlasé dievčatko
dostalo iba z lekvárom, v kombinácii s maslom mu to veľmi nesedí. Deťom ostali nad ústami hnedé kakaové fúzy.
A je tu deň, kedy sa rozdáva vysvedčenie! Niekto sa už teší na prázdniny a niekto sa obáva čo mu povedia rodičia, keď uvidia vysvedčenie. Je to zároveň deň kedy hnedovlasé dievčatko stojí na pôde tejto školy na posledy ( nie úplne naposledy). Čaká ju druhý stupeň. Teší sa na novú školu, no smúti za starou. Tomuto sa hovorí zmiešané pocity. Všetci sú v triede. Žiaci, rodičia, pani učiteľka, pani vychovávateľka, teta Alenka. Pani učiteľka vstáva a chystá sa na príhovor. Popri jej rozprávaní sa jej začnú kotúľať z očí slzy, lebo odchádzajú jej najobľúbenejší štvrtáci a aj pani vychovávateľka, ktorá má tiež slzy na krajíčku. Aj hnedovlasé dievčatko plače. 4 roky strávené v tejto škole, 4 krásne roky, 4 roky milých slov, 4 roky hrania sa v družine a na dvore, roky úsmevov, 4 roky šťastia, 4 roky chodenia po futbalovú loptu či iné vecičky do kabinetu s hračkami, 4 roky, na začiatku si pomyslíš to bude dlhá doba no ani sa nenazdáš a ujdú ako voda.
Je krásny horúci deň. Vonku pofukuje letný vetrík. Z malého hnedovlasého dievčatka je už veľké dievča s hustejšími, kučeravými, hnedými, rozpustenými vlasmi. V črtách tváre sa ešte dá spoznať to malé dievčatko. Oči tohoto dievčaťa sú možno hnedé s prímesou zatúlanej zelenej ako oči malého dievčatka, ale chýba v nich tá šťastná iskrička. Tieto oči pôsobili, chladne až nenávistne,no boli len smutné. Prečo? Však dievča je opäť so svojím zlatovlasým princom, našlo si nové kamošky a ešte je taký pekný deň? Na túto otázku existuje jednoduché vysvetlenie. Zlatovlasý chlapec, ktorý jej kedysi sľuboval, že sa s ňou ožení sa jej teraz ani nepozdraví, keď idú oproti sebe po školskej chodbe. Z jej kamoškami možno zažila krásne, nezabudnuteľné zážitky čo zahrejú pri srdci a pošteklia bránicu, ale nikdy im nezabudne to čo jej urobili. Zaľúbila sa do jedného chalana s triedy, ktorý kvôli posmeškom, že je tá baba doňho a asi aj kvôli tomu, že ONA je vôbec doňho ju asi nenávidí. Od jej spolužiakov takmer denne počúva nadávky, ktoré jej sužujú srdce. A na konci roka, keď si s deviatakmi podávali ruky na rozlúčku, ten zlatovlasý chlapec jej povedal,,čau". Jedno tiché čau po tom všetkom. Pár kamarátok sa s ňou rozlúčilo a niektoré sa o to ani neunúvali. A tak tu teraz smutne sedí na drevenej lavičke, v tento krásny deň, nostalgicky spomína na časy, keď ako malé dievča chodila na starú školu a dopisuje poslednú vetu tohoto príbehu.
P.S.- Vážim si pravé kamošky, ktorým môžem veriť. S ktorými idem "len" na prechádzku do parku, s ktorými som celú noc hore a kvôli vieme čomu každých päť minút striekame voňavku všade naokolo, s ktorými sa šmýkam a padám v parku po zľadovatenej ceste, s ktorými utekáme pred ich diabolským psom a s ktorými sa celú noc rozprávame o istom šnoptichlovskom páriku. Ďakujem, že ste.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár