Potom sa hovorí že láska aj hory prenáša, no spomínanú hrdosť alebo veľkú mieru rovnakosti neunesie.
Všetko má predsa predurčenú nosnosť a ani láska nie je, hoc je to na prvý pohlaď nebadateľné, najsilnejším citom. Nepokúšam sa ani uvažovať o tom čo je najsilnejšie.
Myslím, že je zbytočné polemyzovať nad reálnym modelom vzťahu.
Teda ak si predstavím reálny model môjho pre mňa takmer reálneho vzťahu.
No kedže ja som človek plný paradoxu tak či tak to riešim.
Je veľmi tažké prijať osobu so všetkými "pre" a "proti", je veľmi jednoduché si zvyknúť a taktiež veľmi jednoduché zabudnúť, pokiaľ chceme.
Fakt neviem či mám počúvať tých čo "hovoria", ale tiež som počula, že vrana k vrane sadá.
A tak sme si my jeden či už štastný alebo nešťastný deň k sebe sadli, s veľkou mierou optimizmu, že si budeme skutočne rozumieť s nejakými tými prirodzenými očakávaniami a s dúfaním, že šarm ktorý môžeme poskytnúť bude postačujúci.
Obaja na rovankej lodi, netušiac čo ten druhý ponúkne a aká budúcnosť sa skrýva za nevinným stretnutím.
A teraz nasleduje presne N zážitkov-dnes už spomienok, vtipov, úsmevov (vždy iných), bozkov, objatí, dotykov, hádok, dokazovaní, strachu, lásky, nenávisti a zasa lásky...
O 300 strán neskôr...
Ideál... Chlapec s krásnymi očami, plnými perami, očarujúcim úsmevom..stačilo ,- áno kôň mu chýbal. Okolo neho pobehujúce roztopašné o niečo menšie "blonďa" a každú chvíľu ozývajúci sa nechutno-milý smiech.
V skratke opísaný vzťah ktorý stál teraz už akurat tak za veľký prd, vtedy za veľkú lásku.
Hm, že What´s the problem.
Kto si za to može?
No ako mi hovorí zas moja mama.
Sama si za to možeš, keď si blbá a nevieš ustúpiť.
Dnes už len boh vie ako to je a ako to bude.
Ako to bolo neriešim-riešim, ale stále som tam kde teraz- doma na stoličke , v škole kde sa nám križujú pohľady a už tam nie je ten srdečný úsmev.
Chýba mi, áno aj on, ale chýbajú mi hlavne jeho úsmev.
Chýbajú mi psychopaticko telenovelové veci, ktoré sú pre iných banalitou.
Nepáči sa mi svet plný paradoxu, nepáči sa mi, že všetko je inak ako by to urobil "normálny" človek. A nepáči sa mi že som podľahla choro podľahla citu ktorý som vôbec nemusela riešiť, ale budiš a tak či tak zaň dakuje. Nech už trval akokoľvek krátko, dlho.
Nie už sa nevrátime k prvotnému problému lebo viem, že už nestojím za to čo som stála, keď som sa dala dokopy s povahovým dvojčaťom a moj "zdravý" názor na vec je nezdravý a ak si predstavím seba, v tele nahnevaného sklamaného a urazeného chlapca , viem že už mu nemôže stáť v ceste nič.
Ani stará láska.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
1
lovinme
6. 5.mája 2008 21:35
toooolko pesimizmu to by si snad nebola ani ty ... si trosku prestala verit v prekvapenia co su pre teba pripravene, uz si zabudla kolko stastia ti osud ponukol ? nabuduce to nezvoras,defce
Napíš svoj komentár