Nespočetné množstvo svetiel, ľudí ktorí sa zmietajú v chaose, noc, dnes je príliš tajomná, všade zbytočne veľa vzduchu obyčajných, na oko spokojných pľúc ktoré ho vdychujú bez povšimutia.
Odbije sedem, svetlá sa rozsvietia, snažia sa zmiesť stále dookola blikajú akoby sa nevedeli dohodnúť či budú svietiť alebo konečne prestanú.
Párkrát som im vravela nech už zbytočne neoslepujú, ľudí to umára.
U nás je to úplne inak. Nikto si ťa nevšimne keď sa prechádzaš s tmou.
Neskúsení by tvrdili že sú krásne.
Zoskupia sa, svietia tak jasne, no samozrejme neúplne.Nevedia kedy prestať oni si totiž myslia, že nahradia slnko.
Asi ho aj nahradia, keď chcú.
Stačíííííííí....
Nie ste reálne, priťahujete k sebe ľudí svojou krásou ,povrchnou ilúziou.
Okrádate ich o všetko.
Okrádate ich o dôstojnosť...nevládzem sa s vami baviť a vlastne to ani nechcem, vkladať nádej do niečoho čo hovorí kedy chce, robí ako chce...
šla som... vedela som že ma nemajú schopnosť zastaviť, nechcú hovoriť a aj keby niečo povedali nepočula by som, veď predsa nechcem.
Sadla som si na schody,je to riskantné sú určené len na dve veci-vstup a výstup. Zatiaľ som nebola presvedčená ani o jednom.
čakala som ťa tam ako vždy,
hej viem... vlastne skôr ako nikdy,
Ty si tam nikdy nebol,
prechádza sa tam občas túžba a plní priania,
Pravidelne okolo mňa chodieva pozrie sa mi do očí, odkloní odomňa to tvoje svetlo a poprosí noc aby mi to vysvetlila.
Neviem prečo, nechcela som ju tam.
Ja žijem inak, nestihla som si zvyknúť.
Ani raz zo stých prípadov som nepočula čo mi hovorí, načo...šla som ďalej
Noc pominie, opäť sa objaví slnko dá najavo že bude svietiť intenzívnejšie a ráno je to predsa všetko jasnejšie...
Počujem, mraky si občas niečo šepkajú keď výdem z neba.
Vraj o chvíľu pôjdem ...
Kam?
Neviem, nepočúvala som, veď ono to nakoniec aj tak príde.
Hnevajú sa na mňa keď im prikazujem aby uhli, zakrývaju predsa svetlá.
Vraj sa na ne nemám pozerať, robia si čo chcú, ako ja.
No mraky predsa uhnú, nevedia to prepočuť, nechcú.
POZOR!...flegmatický výkrik, ktorý sa stáva dennou rutinou.
-aha, zasa ona...
-Povedala som niečo ... tak už choďte..
Odbilo sedem.
Rozsvietia sa svetlá.
Zmietajú všetko naokolo...
Dych je zbytočný aj tak ho v tom hluku nepočuť...
čakám....
Sedím na schodoch.. Vstup alebo výstup, dookola sa ozýva monotonny hlas miestneho ochranca neba..
Okolo mňa sa prechádza túžba, čaká kým otvorím oči.
Nechcem, nevšimne si ma .. budem kráčať s tmou.
Chytila ma za ruku, prinútila ma chcieť...
Povedala: -Vždy máš možnosť shasnúť svetlá, ale slnko musí vyhasnúť samo.
Tak dosť...
Slečna vystupujete?
Monotony hlas sa premenil na rozčúlený značne podnapitý ale stále autoritatívny..
Mmmm ..
Kedy mesto vypína svetlá?
Keď sa zavrie brána do neba.
Nemôžme si dovoliť riskovať, že tu vojde niekto kto tu nepatrí..
Aha ...
Ja tu patrím?
Keď chcete ...
Rozumiem...tak teda, VSTUP
áále, slečna váš lístok do neba je neplatný...
To nie je môj, čakala som že budeme dvaja ...
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
2
no ako wow trosku s tymi svetlami mi to pripomina jeden moj blog...ale,dievca,myslim ze toto hovori za vsetko:Keď sa zavrie brána do neba.
Nemôžme si dovoliť riskovať, že tu vojde niekto kto tu nepatrí..
ja len jednu vec:to,kto tam pojde s tebou..bohuzial vobec neurcujes ty....ani vstup,ani vystup.najjednoduchsie riesenie,ktore ma za nasledok to,ze ak sa konecne rozhodnes,uz nebude kam vstupit...
Nemôžme si dovoliť riskovať, že tu vojde niekto kto tu nepatrí..
ja len jednu vec:to,kto tam pojde s tebou..bohuzial vobec neurcujes ty....ani vstup,ani vystup.najjednoduchsie riesenie,ktore ma za nasledok to,ze ak sa konecne rozhodnes,uz nebude kam vstupit...
Napíš svoj komentár
a mimochodom ked som widela twoju fotqu rozosmiala som sa hh newedela som ze aj tu chodis