Mrzí ma to.
Nebola by si na mňa hrdá,ja to viem.
Pokašľala som to, som zbabelec.
Ale ja tam nemožem ísť.
Bojím sa.
Bojím sa už šesť rokov tam prísť.
Do domu,kde si ma učila variť, umývať okná, slušne zdraviť ľudí a viazať dedove kravaty, kde som mohla čítať, koľko som chcela, loziť po stromoch a zhadzovať ti slivky na koláč, dojiť kravy,kde si mi ískala vo vlasoch.
Ja viem, že som mala prísť, veď som to sľúbila. Každý rok si sľubujem, že prídem ten ďalší rok ale aj tak neprídem.
Nenávidím 3.november.
Odpusť mi, že som takto zlyhala.
Nie som dobrá vnučka.
Ale ja sa bojím.
Bojím sa, že keď tam prídem a ty na mňa nebudeš čakať na lavičke u brány, tak pochopím, že si naozaj preč....
Skutočný príbeh
Komentuj
6 komentov k blogu
2
dnes zapálim sviečočku aj za tvoju babičku. bude v okne. plápolať ako spomienka na veľkých ľudí, ktorí nám odchádzajú zo života a robia nebo krajším.
3
hm, keď rana ešte nie je poriadne zacelená, tak tá bolesť sa ozýva stále rovnako silno aj keď by sme chceli, aby sme zabudli a prijali fakt taký aký je...
... moc smutný blog.
... moc smutný blog.
5
Čakala som niečo iné a nakoniec to skončilo dosť smutne... ľudia nás opúšťajú niekedy rýchlejšie ako si uvedomujeme...
Napíš svoj komentár
a pritom si tym myslela nieco uplne ine..