Tak veľmi dlhý čas.
2190 dní.
Vtedy som stála na tej nemocničnej chodbe, len ja a tá mladá pekná lekárka. Oznamovala mi, že zomrieš. Bola si príliš slabá, pridlho im trvalo, kým zistili, čo ti je.
Ležala si na tej posteli a bola taká maličká, schovala by som ťa do dlane, plakala si a dokázala povedať len: Ja umriem.
A ja som vedela, že máš pravdu a že má pravdu aj tá protivne pekná lekárka,ale ja som nechcela. Chcela som,aby si bojovala,tak ako si to robila stále. Chcela som ťa vidieť takú silnú, ako keď si mi zakazovala diskotéky, chlapcov, ako keď si strelila svojmu už dospelému synovi facku, lebo priveľa pil a on sa pred tebou hanbil.
Ty si vedela už v ten deň, že zomrieš. Chcela si.
Preto si so mnou sa nechcela rozprávať, nedovolila si mi ťa presvedčiť, že ťa tu potrebujem. Bola si unavená, ja to viem. A ja som sa hnevala.
Mala som 19 a bola som nahnevaná na celý svet, že práve teba nechá tak jednoducho odísť.
Odišla si.
Deň pred pohrebom som mala spať v tvojej posteli, jediná na mňa zostala. Nespala som tam. Opitá ako ešte nikdy som spala na stoličke v kuchyni,tam kde si sedávala každé ráno a čítala noviny, kde si sedela každé poobedie s pani Včelkovou, kde si vyšívala a spievala...
Ráno som vstala a išla na tvoj pohreb.
Kľačala som na kolenách na mokrej zemi, počúvala kňaza a jeho vzletné slová a hnevala sa na neho, pretože ani on tomu nedokázal zabrániť.
Tvoj dom, za kredencom ešte nedokončená výšivka, tvoj kabát na vešiaku a hádky o tom, kto si zoberie obraz, ktorý si nechala namaľovať...
Dala som im všetko, čo si mi nechala. Vkladné knižky, retiazky , oblečenie, kožuchy.
Nechala som si tvoj prsteň. Ten snubný, ktorý ti spadol počas choroby po 40-tich rokoch. Mám ho stále. Ten prsteň a fotku, len ty a ja uprostred záhonu ruží, hrdá vnučka v ružových šatočkách a hrdá babka vo fialovom kostýmčeku.
Chýbaš mi.
Skutočný príbeh
Komentuj
6 komentov k blogu
2
... jeden krásny blog vystrieda smutný... ale taký je život. Chvíľami sa smejeme a chvíľu zase plačeme.. verím tomu, že to muselo bolieť, preto ti ostáva len jedno a to veriť, že ti je teraz anjelom strážnym
3
Život častokrát prináša veci a osudy, ktoré nevieme pochopiť a dá sa naozaj len vyjadriť sústrasť a povedať, že treba sa pozerať do budúcnosti a nedívať sa späť.
Aj keď je fakt, že ja to hovorím a pritom viem, že je to ťažké, lebo v určitých momentoch sa dívam sám späť aspoň pre krásne spomienky... iní mi hovoria, aby som prestal ale ja nedokážem... proste minulosť je silná.
Aj keď je fakt, že ja to hovorím a pritom viem, že je to ťažké, lebo v určitých momentoch sa dívam sám späť aspoň pre krásne spomienky... iní mi hovoria, aby som prestal ale ja nedokážem... proste minulosť je silná.
4
krasne.. velmi nadherne napisany text... aj ke dviem ze bolest ktoru si citila musle byt kruta... mne sa stalo nieco podobne.. mal som svoju starku velmi rada.. chcela som ju posledny krat videt na luozku... aspon posledny krat sa jaje opytat ze ako sa ma a lebo je aspon poedat starka mam ta rada.... nestihla som vsak v jeden den som tma mala prist a ale den predtym uz bola tam hore.. kde dohliada na moju cleu rodinu stalo sa to nedavno a mam silne vycitky...ale snazim sa im nepodlahnut... a poviem ti zety si mi pripomenula moju starkua z som sa rozplakal mas velmi dobre ocko na pisanie tkaychto textou.. patri ti moja poklona
5
velmi pekne si to napisala...som sa tak do toho vzila az mi je z toho smutno
6
To je tak neskutočne krásne...Napriek smutnej realite, ktorú zachytávaš, Tvoje myšlienky, emócie, Tvoje prozaické a pritom sugestívne popisy...to všetko je veľmi krásne.
Keď niekto blízky odchádza, bolí to. Verím, že v živote jestvuje rovnováha...niekto odíde, aby niekomu uvoľnil miesto. Niekedy to nevidíme...niekto odíde, ale nenahradí ho žiadna radosť, len smútok zo straty.
No predsa...a odíde niekto, kto veľa znamenal, dobrý človek, jeho strata je i smutná, ale možno v nás vyvolá pocity a dojmy, kedy uvedomíme tú hodnotu života a smrti. A možno pod vplyvom tejto udalosti spravíme svet aspoň o trošičku krajší. Tento Tvoj príspevok je dôkazom toho, že to je možné. Toľko citu, ako sa Ti podarilo vložiť do týchto pár viet, by roztopilo kameň, zastavilo uragán, aj zahrialo srdce.
Keď niekto blízky odchádza, bolí to. Verím, že v živote jestvuje rovnováha...niekto odíde, aby niekomu uvoľnil miesto. Niekedy to nevidíme...niekto odíde, ale nenahradí ho žiadna radosť, len smútok zo straty.
No predsa...a odíde niekto, kto veľa znamenal, dobrý človek, jeho strata je i smutná, ale možno v nás vyvolá pocity a dojmy, kedy uvedomíme tú hodnotu života a smrti. A možno pod vplyvom tejto udalosti spravíme svet aspoň o trošičku krajší. Tento Tvoj príspevok je dôkazom toho, že to je možné. Toľko citu, ako sa Ti podarilo vložiť do týchto pár viet, by roztopilo kameň, zastavilo uragán, aj zahrialo srdce.
Napíš svoj komentár
styl je uzasny, krasne citovo napisane....
mas talent... Vsetka cest