Som v práci, civím z okna na ustupujúcu hmlu a viacej nič.
Nikto nenapísal, mňa nenapadlo nič svetoborné, nezasmiala som sa, ani som nebola smutná.
Len sedím a čumím.
Plne chápem Maxima Gorkija a jeho Zbytočného človeka.
Tú hodinu nebolo kam ísť, na koho usmiať ani nebol nik, kto by sa usmial na mňa.
Krásne sa ignorujúce krysy v prepchatej kacelárii, každá má sluchátka na ušiach a klapky na očiach a ja tu medzi nimi, dokonale zapadnutá a splývajúca.
Zbytočná hodina a takých ma čaká ešte pať.
Kto vie, kde sú moje zelené lúky, polia, modré nebo a teplé lúče, ktoré sa mi snívajú každý deň, keď sedím za tým čiernym počítačom a predstieram prácu.
Dnes neprišli.
Bojím sa, aby som ich nestratila. Potom by už žiaden deň nemal zmysel...
Nie...už prichádzajú. Sú tu. Vidím ich, začína sa ďalšia hodina a ja ich vidím.
Sú len moje.
Sedím na zelenej lúke a vysmievam sa slnku, voniam vietor, naháňam sa s oblakmi... Už som preč. Sama, sama uprostred tej nádhery, všetky kvety sú len moje a žiaden nie je ružový, všetka voňa sveta je v tej malej lúke a je moja, len moja.
Krútim sa dokola, hlina sa mi tlačí medzi prsty, tráva šteklí na lýtkach, a tá voňa, hmmm, tá voňa.
Papa, krysy moje. Moje hodiny prestali byť zbytočné. Snívam, tak pšššt...
Záchod
Komentuj
3 komenty k blogu
2
snívať treba, lebo len tá tvoja fantázia ťa nemôže obrať o tie posledné ilúzie čo máš... ... realita je škaredá a bez fantázie...
Napíš svoj komentár
Ale nieee, snivanie je krasne. Len snivaj