Sedíme na pive.
Rozprávame ako sme sa posledné týždne mali.
Vtipné príhody občas vystriedajú trapasy a smutné zážitky.
Usmievame sa.
Dokážeme si hľadieť do očí dosť dlho- krása hnedých.
Dopíjame, ja prvá lebo mám stále potrebu s tebou súťažiť.
Vyhrala som.
Alebo si ma nechal zase.
Prechádzame sa po meste.
Tmavé, či svetlé uličky, je nám to jedno.
Ja som pri tebe a ty pri mne, nebojíme sa.
Rozhovor ako vždy skĺzne k intímnejším témam, o ktorých v podniku neradi hovoríme.
Vždy, keď sme opití, sa o tom bavíme.
Ironicky, vieme jeden o druhom toľko zlých vecí, ale rešpektujeme sa a chápeme, že každý sme nejaký.
Došli sme až na stanicu, prechádzka sa skončila.
Objímame sa, znova a zas.
Nadávame si, že sa nevidíme častejšie.
Zase objatie.
Ideš mi dať pusu na líce.
Ja mám znova pocit, že ma chceš pobozkať.
Ale ty to neurobíš.
A ja sa bojím že hej.
Na druhej strane to chcem, strašne veľmi chcem, aby si to urobil.
Ale ty to neurobíš.
Pozeráme sa jeden druhému do očí.
Tá túžba tam je.
Od nášho prvého zmoknutia na priehrade tam je.
Schovaná, potláčaná, ignorovaná, nepochopená a nesplnená.
Posledné objatie.
Cítim zase tvoju vôňu, upokojí ma na chvíľku.
Rozbehneme sa na autobusy.
O minútu odchádzajú.
Posledný pohľad.
Posledný úsmev.
Na pár dní, týždňov, mesiacov.
V autobuse je plno.
Je cítiť fastfoodom a alkoholom.
Snažím sa vybaviť tvoju vôňu.
Vyvoláva vo mne pokoj.
Zostávam pri tej predstave celú cestu domov.
Skončil večer.
A ja si znova a zas kladiem otázku, kde som urobila chybu...
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár