„Pán Markez, máte návštevu!“ zadunel hlas odnikiaľ. Rodrigovi sa rozšírili zreničky. Východ sa otvoril. Zjavila sa tmavozelená chodba s blikajúcimi lampami. Vonku sa nikto nenachádzal. Známy zvuk rozkázal zabočiť doľava a kráčať dve minúty rovno, potom vojsť do sklenenej miestnosti. Rodrigovo vnútro sa bránilo. Zo strachu, že ho vysťahujú, však poslúchol.
„Vendeta, Bruno Vendeta!“ zapišťala chrbtom otočená postava stojaca v spomínanej komnate. „Vy ste pán Markez?“ otáčajúc sa žmurkol na Rodriga.
„Áno.“
„Som váš právnik.“
„Načo mi je právnik? Ja som nikdy nikomu nepredal 429 gramov heroínu!“ Rodrigovi pribudol šedivý vlas.
„Pán Markez, nemám čas zaoberať sa vašimi obchodmi. Potrebujem iba jediný podpis. Ak budete spolupracovať, zmierni sa vám trest.“
„Aký trest?“
„Ale chrústik, nehrajme sa na neviniatka! Kde ste prebývali v noci 10.marca?“
Rodrigovi sa intenzívne začala vlniť šedá hmota. - Bez výsledkov. Niekde ďaleko sa mu premietali úryvky obrazov. Len keby mu ich niekto pomohol zatriediť do oddelení „Sen“ a „Realita“.
„Bar, poháre, tekutiny, prášok, Snehulienka – nie, tá tam určite nebola...“ Rodrigo sa dostával do tranzu, „...osoba v čiernom plášti. Odišiel som s ňou! ...krik, ľudia bez tvárí, oheň, kríž, krv, bubny, vreskot...“

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár