Dvadsaťšesťročná žena v modrom vyblednutom župane kráčala po studenom linoleu ku skrinke, v ktorej mala zásoby sviečok. „Mohlo to začať aj horšie,“ pomyslela si s letmým úsmevom a bez hlbšieho uvažovania sa pustila do upratovania.
Vo vedľajšej izbe sa zmätený osemročný Ernest pokúšal oddeliť nočné mory od reálneho hluku dôsledne vytváraného jeho milovanou mamičkou. „Och, nie! Aj dnes? Kedy s tým konečne prestane? Vari nám nie je dobre aj bez tých zbytočnosti?“ Pritlačil si vankúš na uši a radšej sa oddal ríši hororových snov.
Slnko už svojím zákerným úsmevom prepaľovalo deravé žalúzie, keď mama Klaudia strhla prikrývku z Ernesta. „Zlatko, vstávaj! Zabudol si? Je výnimočná sobota!“ „Nechaj ma! Práve som zabíjal Pokémona – vždy mi všetko prekazíš!“ odvrkol. „Ale no tak, synáčik môj, robím to len pre tvoje blaho. Vieš to dobre!“ Pre moje?! Pre moje blaho?“ zoskočil na koberček. Jeho oči pekelne blčali. „Si tá najsebeckejšia matka!“ „Fajn! Tak vieš čo, ty sopliak? Ak do tridsiatich minút neupraceš svoje haraburdy, neupravíš sa a nebudeš sa milo usmievať, ukážem ti, čo znamená zlý rodič!“ Klaudia si musela zobrať aspirín na upokojenie, zapila ho zvyškami lacnej borovičky. Kým takto meditovala, Ernest plnil jej rozkaz – musel, inak by ho čakali tri dni bez normálnej stravy.
Onedlho sa byt leskol umelou nevkusnou dokonalosťou. Vo vzduchu si nadšene poletovala nenávisť. Všetko bolo perfektné. Priestorom sa rozliahol nemožne ostrý zvuk zvončeka. Klaudia sa potkýnajúc dotackala ku vchodu. Trhla kľučkou a na prahu uzrela vysokého zavalitého štyridsiatnika s obrovskou privädnutou kyticou šiestich klinčekov a bonboniérou tesne po záručnej lehote. „Oh, Oldrich, ďakujem! Nemal si si robiť starosti!“ „Klauduška, tvojím žiarivým očkám znesiem aj modré z nebies.“ „Ty lichotník! POĎ, zoznámim ťa so synom. Ernest, ujo Oldrich je tu! Tešil sa na teba celý týždeň,“ žmurkla na plešatého muža. „Erni, kde si?“ Vo dverách sa objavil malý chudý chlapček. „Dobrý deň!“ „Ahoj! Tak ty si obsadil prvé miesto v mamičkinom srdci? Tu máš cukríčky.“ Ernest pod nátlakom Klaudinho pohľadu slušne poďakoval.
Všetci traja sa odobrali do obývacej izby. Klaudia sa považovala za dobrú modernú mamu, takže otvorene flirtovala so svojím novým známym, ako ich všetkých volala. Vo víre sebazaujatosti nezbadali skrčeného Ernesta vyťahujúceho staré polámané husle spod gauča. Klaudia postrčila Oldricha do kresla, kde si popraskané struny čakali na obeť. Ernest by sa neodvážil ani snívať o takom hladkom priebehu trestu matky. Za celých osem rokov života nezažil nič vzrušujúcejšie, nikdy ho nenaplnil taký pocit radosti...Oldrichovych 116 kilogramov sa vylialo z kresla. Matka v zlomku sekundy vystriedala všetky farby dúhy, v afekte chytila husle a nadľudskou silou nimi prerazila blažený úsmev jediného syna...
Trvalo niekoľko nekonečných okamihov, kým si uvedomila pekelný čin. Nezaplakala. Neprítomne sa pozrela na teplú rozlievajúcu sa krv. „Treba vymeniť koberec! Poďme sa najesť von,“ navrhla sucho a obula si sandále. Do výťahu nastúpila sama. Oldrichovo srdce dotĺklo vo chvíli, keď sa drevo zarezalo do lebky chlapca. Sladko-slaná chuť sa lepila na špinavé okná vyhasnutého bytu.
Ernest mal vždy rád júl – blížili sa jeho narodeniny. Tento rok budú krásne. Strávi ich so starými rodičmi. A možno pôjdu navštíviť aj otca...do pekla...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
insomnya
9. 1.januára 2008 17:37
Na zaklade skutocnej udalosti?
Napíš svoj komentár