Ja som zamilovaná. A on je HIV pozitívny.

Pamätám si, ako sme sa stretli prvýkrát. Mladý, slušný človek s veľkou hubou, surrealistickými predstavami o svete a vždy pripraveným úsmevom, ktorý ma tak vytáčal. Sedával v mojej kaviarni, o pár stolov ďalej a sem tam sa ma spýtal nejakú absolútnu nepodstatnosť. Ako napríklad, čo pomáha na stavy po opici. (úškrn)

Začali sme sa stretávať. Náhodne. V podnikoch, na ulici, na akciách. Zabratí do rozhovor a smiechov, už dávno opustení kamarátmi, ktorí vedeli, že nás treba nechať samých. Sami vedeli, čo sme cítili a nechceli vysloviť nahlas. Videli, ako je nám dobre.

Všade som začala vidieť tvoje kroky, tvoj klobúk, tvoje svetre či vesty. Všade som videla tvoj úsmev a narážala do zvukov tvojho hlasu. Začal si mi chýbať, ak som ťa deň nevidela.

A zrazu som sa našla u nich doma. Spolubývajúci, ateliér spravený z bytu, maľby, inštalácie, sledovanie Bambuľky, dopíjanie slivovice, pľutie z balkóna a počúvanie dopadajúcich slín na zem, holuby a nekonečný smiech. Bolo mi dobre, ako dlho nie. A nebolo by mi tak dobre, keby som pri tých momentoch nemohla sledovať jeho tvár. Tú tvár, ktorá sa mi stala synonymom krásy a pokoja a láskavého humoru so sarkastickým úškrnom.

Vtedy si mi to povedal prvýkrát. Druhýkrát si mi to povedal v podobnej situácii.
"Som HIV pozitívny."
Doretaz počujem tvoj hlas, ktorý vyslovuje tieto slová, doteraz cítim ťažobu v mojej hlave, ktorá sa snažila zaplniť priestor, nech nemusím túto myšlienku prijať ako krutý fakt.
HIV pozitívny.
Tak mladý, nadšený, plný elánu, potom však hodený do triezvych vĺn a prepadajúci depresiám. Nedivím sa ti.

Ráno som prišla domov. Dlhé hodiny som presedela nad jednou cigaretou za druhou, potom vyrazila von, potrebovala som to niekomu povedať. Nemala som, no nemohla som to držať v hlave. Nevedela som, čo s tou informáciou.

Čo robiť, keď ten, koho vidím, keď zaspávam, na koho myslím, keď sa zobudím, kto mi je Malým princom, na koho ma teší sa čo i len pozerať a ešte väčšiu radosť mi robí pri ňom zaspávať a objímať ho, je HIV pozitívny?

Nikdy sa mi v hlave nehonilo toľko otázok, ako vtedy. Nikdy som toľko nerozoberala v hlave vzťah, ktorý neexistoval. Jeho perspektívy.
Ako sex?
Čo ak budeme chcieť deti?
Čo ak sa mu začne zhoršovať stav?
Čo ak sa nakazím aj ja?
Zvládnem žiť v neustálej paranoji?
Ako sa vlastne nakazil?
Čo ak...?

Teraz som si to urovnala. Viem, že ho chcem. Dnes som sa u nich znova zobudila. Rada tam spávam. Len tak, ležiac, pozerajúc na staré rozprávky, popíjajúc pivo, s nahulenými očkami sa pozerať naokolo a pomaly začínať chrapkať. Dnes som sa zobudila vedľa neho a bola som šťastná ako už dlho nie. Potrebujem sa vedľa neho budiť.

A keď ja som si to konečne urovnala, tak z teba začalo vychádzať niečo zvláštne. Plné strachu. Také to odmietanie, ktoré ani nechceš robiť, ale nútiš sa k nemu racionálne. Myslíš si, že za to, že si HIV pozitívny, tak nie si pre mňa dosť dobrý? Si pre mňa ten najlepší. Nebudeš mi ničiť život.

 Blog

41 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu