Lúka plná neodmysliteľných kvetov...
Raz som túžila byť nenájdená...stále hľadám to zmenšovacie čudo...
Zaspávam na miestach ktoré sice dávajú komfort ale sú drahé na objatia….
Píšem o ľuďoch...o ich zmenách....ako ich stále stretávám a hľadám...
Sú to zamotané klbká plné citov...vášní a nespútanej krásy...
Nechcem nachádzať na nich omyly ale byť na ich povahách závislá...
Chcem ich donútiť aby sa snažili pochopiť všetko...všetko čo sa dá...
Aby nehasili búrku...nech vo všetkých prehrmí a potom sa budeme smiať...
Naraz a spoločne v jednom velikánskom kruhu...
Zrazu zistíme a zopakujeme si aké je to usmiať sa cez slzy...
Zostavíme v sebe rebríček tých najkrajších hodnot a budeme sa mocť dotýkať svojich tajností...
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár