Ani neviem ako začať, názov vám už predsa vraví o čom budem písať. Je až hnusné, čo sa na tomto svete deje. Všetko sa ťahá a tlačí čoraz k horšiemu. Vždy sme si predsa vraveli, že jedno máme priateľov. Aj vy a jasné, že aj ja verím svojím priateľom. Veď už len pojem priateľstvo nám rozpráva o tom, že je verné, dôveryhodné, úprimné...
Vždy som vravela, verím ti, si predsa priateľ/ka. Dnes to už ani povedať nemôžem... Tie pohľady ma ničia. Ale pochopila som, že musím sa niečoho vzdať, aby prišlo niečo lepšie. Aj keď to bolí. Strata priateľa je ako stratiť trošku z duše každého človeka. Cítim to, chcela by som to zachrániť. Srdce mi vraví zachráň to a rozum nie, nerob to, kvôli tomu si trpela. Ani neviem, niekedy ako sa mam vlastne chovať. Chcela by som, aby bolo všetko fajn.. Lenže ja zradu a faloš neodpúšťam...
Prepáč, ale priateľstvo je ako niť, možno sa pretrhne a dá sa spojiť ale úzol ostane, chyba však je, že my tých uzlov na niti máme už veľa...
Dúfam že príde niečo lepšie...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár