Vstala som okolo pol 11 a ešte stále som v pyžame. Chodím hore dole po byte a rozmýšľam... áno! JA rozmýšľam! Som normálna? Pretože ja si tak isto nepripadám. Skôr ako nejaký blázon. Už len žiletku do ruky a vážne môžete volať psychiatra! Už som začala rozmýšľať ako zahnať tie kilá myšlienok, ktoré mi blúdia v mysli, víria v hlave, pretekajú sa, ktorása skôr dostane do povšimnutia mojich mysliacich buniek... Zastavte TO!!! No hneď potom si to rozmyslím. Nechcem ich zastaviť, pretože to sa nedá.Snáď by som ich už rada konečne pochopila. Ani to sa mi však nedarí.
Nemám rada tento pocit. Pocit takej bezmocnosti, neduchapítomnosti, pocit prázdna... Je to akoby moja myseľ bola fľašou minerálky, ktorou práve niekto poriadne zatriasol... a myšlienky sú tie malé bublinky, ktorých je milion a ešte kúsok... No tie sa dostanú von, až keď tú fľašu otvorím... ale keď ja neviem, či chcem povoliť uzáver. Čo keď pochopím alebo sa dozviem niečo, čo som nikdy vedieť nechcela??
Tak skúšam analyzovať. Rozoberám raz z jedného raz z druhého konca... ale kde to všetko má začiatok??? Ahaaaa... pozor! Rozsvietila sa taká malá žiarovka a ja už asi vidím príčinu. Je to človek, ktorého som mala vo svojom vnútri zabiť a pochovať už veľmi, veľmi dávno. NO a kde je problém? No nechcela som. Všeličím možným som sa držala každej spomienky, ktorá mi ho pripomínala, pretože som si myslela, že to je človek, na ktorého by som nemala zabudnúť. Ešte stále som v sebe chcela držať nádej, že možno raz... Lenže teraz to všetko vidím úplne inak - reálne! Začala som si uvedomovať, koľko vecí som kvôli tejto svojej "posadnutosti" zbabrala. Myslela som si, že keď sa nám nepodaril vzťah, snáď nám to vyjde aspoň v priateľstve. Verila som tejto svojej zidealizovanej predstave, aj keď som sa viackrát presvedčila o jej nenaplniteľnosti.
desila som sa každého, kto by ma mohol mať viac než rád... Nejasné, ba niekedy až príliš jasné náznaky citov ma privádzali do zúfalstva, pretože som mala v sebe vždy ten pocit, že ich nedokážem opätovať. Bála som sa, že dokážem mať rada iba jeho. Postavila som si ho na určitý piedestál dokonalosti, pridelila som mu výnimočnosť, pretože len s ním som sa cítila byť sama sebou. No mýlila som sa. Nedokázala som to ani pri ňom. Prečo?!
Pri jednom rozhovore s kamoškou som jej povedala, že je ako leukoplast. Divne sa na mňa pozrela s výrazom dávajuci najavo nechápavosť a začudovanie... je (teda bol ako leukoplast, ktorý si nedokážem strhnúť jedným šklbnutím, pretože sa bojím tej bolesti. Namiesto toho ho odliepam kúsok po kúsku... ale to bolí ešte viac. Neviem, čím to je, ale veľa vecí si začínam uvedomovať až teraz... Romantických scénarov, ake nájdeme hádam len v telenovelách, niekedy chvíľami hraničiacich až so scifi , o tom že to raz bde ešte fungovať, že nebude Ja a ON ale bude MY, som sa vzdala už dávno. Ale asi som sa ešte úplne nezmierila s predstavou, že mi dvaja k sebe "nepatríme" už ani ako priatelia. Proste koniec, bodka, čiarka výkričnik! Len hrubá čiara za tým všetkým, akoby sa nikdy nebolo nič stalo, akoby sme sa nikdy nepoznali...
Trvá to už príliš dlho. Ak som niekedy mala na niečo zabudnúť, tak to asi musí byť práve toto. On. Priniesol mi viac smútku ako radosti, no ja si stále spomínam len na to pekné. Ten nepokoj vo mne pramení z toho, že nevie, či je to správne rozhodnutie. Zostáva vždy toľko ALE...
Jedno šklbnutiáe leukoplastom... A potom už nič... prázdno a to, že ja sa s tým zmierim... zabudnem!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár