Každý sa pohol vpred, len ja som ostala stáť na mieste

Nemôžem si pomôcť, ale už dlho ma trápi jedna vec. Tento blog bude jeden z tých babských uplakaných, čiže asi nič pre chalanov, upozorňujem už hneď na začiatku. Neviem prečo to vlastne píšem, asi sa potrebujem len niekomu zdôveriť a nemám komu. Smutná predstava, ale tak čo už. Potrebujem to dostať zo seba a je mi jedno kto si to prečíta a čo si o mne pomyslí, ale jednoducho to potrebujem dostať vonku.

Mám malý okruh priateľov. Väčšina sú iba známy, ale nikto kto by Vás mohol hlbšie vypočuť a poradiť v ťažkej chvíli, nie že by neboli ochotní, ale tak sú to zvyčajne chalani a babské problémy sú im cudzie. Nemôžem sa sťažovať, aj môj priateľ sa mi snaží nahradiť kamarátku, za čo som mu veľmi vďačná, ale aj tak to nie je to pravé. V čom je teda problém?? Asi v tom, že mi chýba spriaznená duša, kamarátka, naj-kamarátka. Hovorí sa, že čo sa týka dievčat a ich priateľstiev tak tie trvajú zvyčajne roky a ich základy sa budujú už od detstva. Ale čo s takými, ktorých postupom času tie detské kamarátky opustili a tie základy sa zrútili?? Možno to ani nebola moja chyba, ale nie kecám Nikdy to nie je chyba iba z jednej strany. Možno Vás teraz začnem nudiť, ale rada by som Vám rozpísala svoj príbeh „Ja a moje kamarátky.“

Number 1: Kamarátka od detstva. Naši rodičia sa poznali už niekoľko rokov predtým než sme sa my dve narodili, rovnako staré, obidve jedináčikovia, vyrastali sme ako sestry. Každý kto nás kedy videl by povedal, že tieto budú kamarátky do smrti, ale opak je pravdou. Naše priateľstvo prešlo viacerými skúškami a musím povedať, že nakoniec predsa len stroskotalo. Najprv nás rozdelila stredná škola a potom aj odlišní priatelia a dokonca aj záľuby. Ja som vyhľadávala tiché miesta a ona zase hlučné, plné ľudí. Ďalším veľkým rozdielom bolo, že ona sa snažila čím skôr dospieť a ja som nechcela. Dnes, keď sa stretneme, tak sme už len známe, pozdravíme sa, spýtame sa jedna druhej čo má nové a tak.

Number 2: Kamarátka-susedka. Boli sme odlišné, ale to nám nikdy nebránilo v tom, aby sme sa spolu kamarátili. Skončilo to jej odsťahovaním, prestupom na inú školu. Teraz, keď sa stretneme sa pozdravíme a snažíme sa tváriť ako staré známe, ale miestami mi to príde akoby sme boli dvaja cudzí ľudia.

Number 3: Kamarátka – falošná. Už v živote neznesiem pri sebe takého človeka, už len pri pomyslení, že som jej niekedy verila sa mi zdvíha žalúdok. Status: no comment

Number 4: Kamarátka- moja šialená polovička. Bláznivý pár, nikdy ma nikto tak nevytáčal ako táto osoba ale musím priznať, že mi s ňou nikdy nebolo zle, no možno občas ale nikdy nič nie je dokonalé. Skrátka boli sme bizarná dvojica. Sama nechápem ako sme sa my dve dokázali spojiť. Tak rovnaké a tak odlišné. Skončilo to tým, že ani jedna z nás si nechcela priznať chybu, až po roku. Žiaľ nikdy sa to nevrátilo do starých koľají. Status: každá má vlastný svet, ktorý tá druhá nevidí a nepozná, po roku si už aspoň dokážeme prísť na meno a pozdraviť sa.

Number 5: Kamarátka- (I catch you when you fall... allways) Keď si toto daná osoba prečíta, asi ju veľmi raním a je mi to ľúto, pretože je to veľmi úžasné dievča a je škoda, že som ju spoznala v dobe, keď som si už začala okolo seba stavať múr. Toto dievča je také úžasné, že o to viac ma bolí, že jej to nemôžem vrátiť. Naše priateľstvo môžem charakterizovať asi takto: odlišné a predsa rovnaké, žiaľ tých rozdielov je oveľa viac. Kamarátky s chuťou na nekonečné debaty bez koncov, kde žiaľ jedna dáva viac ako tá druhá. Neustále rozdelené veľkou vzdialenosťou.

Number 6: Kamarátka- egoistka. Dlho som rozmýšľala nad výstižnejším pomenovaním, ale toto ju vystihuje až-až. Nechcem tu písať o tom ako ma sklamala a že ma nikdy nikto nesklamal viac ako ona, ale žiaľ je to pravda. Dávala som a ona brala, alebo sa sem tam podelila. Žiaľ až príliš rozdielne.

Šesť kamarátok a predsa som ostala sama . Keď som sa o tomto probléme rozprávala so psychologičkou povedala mi len toľko „ ja nemám len jednu kamarátku, mám ich viac, s každou rozoberám niečo iné.“ Áno asi je hlúpe, alebo skôr naivné v dnešnej dobe mať len jednu kamarátku. Čím ďalej tým viac mám pocit, že kamarátka pre mňa neexistuje, alebo nie je len jedna a so smútkom musím priznať, že už nemám síl ju hľadať. Nevyznie to síce bohvieako dobre, ale z vlastných skúseností viem, že dievčatá dokážu až priveľmi ublížiť a už ma nebaví byť pri každom podozrievavá, alebo mu veriť a spáliť sa. Obidve možnosti ma až priveľmi vyčerpávajú.

Postavila som si okolo seba múr. Už mi priveľa ľudí povedalo po dlhšom čase, keď sa im podarilo ma spoznať, že vôbec nie som taká ako sa na prvý pohľad zdám. Žiaľ za môj múr nedovolím vojsť každému.

A tak len premýšľam, či sa to jedného dňa zmení?? Mám pocit, akoby som len neustále plakala nad rozliatym mliekom, alebo skôr, že každý sa pohol vpred, len ja som ostala stáť na mieste.

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu