Príbeh o tom, ako ich navždy zničila a odletela.
__________________________
Fúkal príjemný, teplý, letný vetrík, s vôňou machu. Prechádzala sa po lese. Borovice šušťali, akoby spievali posvätnú hymnu života. Jej dlhé, štíhle nohy sa vŕzgavo ohýbali v kolenách, bolo vidno, ako jej stehenné svaly dôkladne pracujú, ako sa ladne vznášala lesnou cestou.
Jej kučeravé vlasy sa jemne vznášali vzduchom, cítila, ako jej vietor jemne rozfukuje mihalnice.
Milovala všetko navôkol, milovala všetkých ľudí, ktorí jej pomohli nájsť ozajstné hodnoty.
Cítila radosť zo života, mala chuť sa rozbehnúť, nikdy nezastaviť. V hlave sa jej neustále premietali príjemné melódie, brnkanie gitár a bassgitary, hlboký spev. Melódie sa postupne zlievali do jednej, do jednej...
_________________________
Do jednej kakofónie, kriku prichádzajúcich a odchádzajúcich ľudí, ktorí strašne pišťali... Ten zvuk sa nedal počúvať, trhal uši, ona im nič nerozumela.
Jej myšlienky ju zvnútra rozožierali, tá krvilačnosť nemala konca. Prosím, nech sa to nestane!
Videla, ako nad ňou krútia hlavou, hlúpo sa usmievajú a stále pištia, kričia a nemienia prestať.
Chcela ich zabiť, mučiť, zneškodniť, všetkým spôsobiť nevysloviteľnú fyzickú bolesť. No oni ju týrali, zaháňali do temnôt. Videla, ako ju topia vo vlastnom žiali, ponárajú ju do nevysloviteľných mukov. Cítila k nim strašný odpor, nenávisť...
________________________
Potom sa len letmo usmiala. Vyšla z lesa, nechala ich tam, nech sa boria v hnijúcom machu, nech ich to žerie, že sa im konečne vymanila.
Zase sa usmievala, v hlave jej prúdila tá sladká a neodolateľná melódia. Nasadila si ružové okuliare. Myšlienky. Navždy ich zničila.
________________________
Postavila sa na kraj mosta.
„Čo to robíš?“ pýtali sa myšlienky.
Ona sa usmiala, pozrela ponad ružové okuliare, a odvetila: „Naučila som sa lietať.“
A skočila.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár