Čím viac viem, tým sa cítim obmedzenejší, ale vlastne v skutočnosti nie som.
Ale čím viac sa človek spozná, tým viac zistí.. kde sú jeho hranice, kam patrí a kam asi tak bude patriť v budúcnosti.
A to otupenie, vždy som sa čudoval, prečo sú tí starší ľudia takí nejakí.. menej flexibilní.. ako keby, mnohému nechápali.. a nechceli pochopiť..
Ale možno stratili flexibilitu, skrátka sa poučili..
Predsa, kto môže vidieť motívy svojho konania keď je mladý. Dnes mám pocit, že som ich síce videl, ale nemal som ani potuchy, prečo zo mňa vychádzajú. Prečo sú presne také aké sú a nie sú iné.
Teraz sa všetko mení, už sa predsa viac poznám, a čím viac toho prežijem, a čím viac si uvedomím. Tým viac sa moje brány zatvárajú.
Predsa, prečo ich otvárať, ak už viem akí ľudia smú dnu, ktorí zostanú, ktorí odídu, ktorí budú iba na chvíľku. Vyberám si predsa, už do nich nejako vidím.
A aj tak sa často prichytím na omyle myslenia. Vlastného, to sa nazýva prekvapenie. Ale ako keby sa to stáva čím ďalej tým menej, je chybou sa menej zamýšlať nad vecami? Ak máme pocit, že sme ich vlastne vyriešili?
Je lepšie ignorovať svoje inštinkty a radšej sa naivne púštať do rôznych známostí? Úplne nezaujato.. Podľa mňa nie.. Predsa sa už poznám, a o ostatných tiež niečo viem..
Ale vo všetkej tej, zapečenosti istými skúsenosťami.. je možno aj šanca a vidina zmeny.
Predsa, ako človek môže spraviť krok, keď nevie kam by chcel ísť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár