Vždy sa hovorí, o tých čo milujú, že niekoho majú radšej ako sami seba. Že sú oddaní tomu druhému.
Čo to znamená? Nerobí im to predsa dobre? Vidieť, že sa ten druhý má dobre? Tak kde to potom začína a kde to končí?
Pomoc druhým, niečo podobné. Ak pomáham, zároveň si tým mastím svoje ego, že som dobrý, že som lepší ako všetci tí ktorí nevedia prispieť, áno. Asi málokto to tak berie, ale nie je to do istej miery tak?
Predsa nie je čin hodnejší ak niečo robím proti svojej vôli teda? Ak by som prispel na charitu, s veľkým sebazaprením. A ľutoval by som svoje peniaze? Bol by môj čin väčší alebo menší ako než keby som z neho mal dobrý pocit?
Je človek sebec ak odchádza niečo, a zrazu má pocit, že on niečo stráca? A na druhej strane, je naštvaný na toho druhého, že odchádza?
Možno za lepším, ale aké je to ťažké dopriať, keď sami strácame...
Predsa aj keď nám na niekom záleží, lebo sme s ním, nemáme do istej miery záujem aby sa mal lepšie preto, že do istej miery je to obraz nás? Ako vec, ktorú chceme vidieť prosperovať, aby sme sami mali pocit, že máme radi a máme vo svojom okolí tie dobré veci, že nemáme pocit, že sme sa sklamali vo výbere?
Pýtam sa, čo sú teda úprimné city. Sú to veci tu vymenované, bez pridania hodnoty pre vlastnú osobu? Bez potešenia pre samých seba, čisto oddaní myšlienke pomoci a lásky pre druhých?
Existuje to vôbec?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár