Konečne prišiel ten deň. Padám z mesta na vidiek. Potrebujem si oddýchnuť od zhonu, hluku a hlavne otravných ľudí opačného pohlavia, ktorí striehnu na každom rohu a útočia na moje slabé stránky, len aby ma dostali tam kam chcú. Irónia osudu, ale je to tak.

Tam kam idem je síce nuda a čas tam akoby dávno zastal, no má to svoje čaro. Voľný priestor pre meditáciu, behanie a cvičenie, pre vyčistenie myšlienok. Krásna príroda, čistý vzduch a hlavne ticho. Samozrejme ani raj sa nezaobíde bez zlých činiteľov, a tými sú práve ľudia. Sú prostí, stereotypní a zákerní. Celé dni nemajú čo robiť, život akoby zastal, tak si hľadajú náhradnú činnosť, a tou je práve ubližovanie iným. Slovami...

Nezaujímajú ma, takí ľudia sú mi ukradnutí.

Najdôležitejšie je, že tam mám svoje piano. Môžem hrať čo chcem, kedy chcem a ako dlho chcem. Nikto ma nebude rušiť. A svet bude krásny.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
aenrel  26. 1. 2011 12:18
tak.
Napíš svoj komentár