„Dame si este poharik ?“, spytal sa ma. Uprenym pohladom ma sledoval. Z jeho hnedych oci som nemohla. Ten pohlad ma sledoval vsade. Aj ked som zaspavala ci vstavala. Pri jeho pohlade ma mrazilo a stale ostaval v mojej pamati. Sedeli sme tam, v jeho aute, a vnimali len seba. Blizkost toho druheho. Citila som tu jeho krasnu opojnu vonu. Vonu vody po holeni a cigariet. Cigarety som obvikle nemohla ani citit, ale pri nom ma to vzrusovalo. Tak ako vsetko. To ako hovoril. Ako dychal. Ako sa pohyboval. Aky bol starostlivy. Je jednoducho krasne nebezpecne ako som z neho mimo. Myslienky sa mi pri nom spravali uplne inak ako by som chcela. A moje telo tiez..
„Rada.“, pocula som sa vydychnut. Vystupili sme z auta. Ovanul ma nadherne sviezi vzduch po letnom dazdi. Po chrbte mi prebehli zimomriavky, ked ma jeho velka, pevna ruka tisicikrat chytila. Zas v porovnani z mojimi horuca. Viedol ma po chodnicku, po ktorom sme uz tisickrat isli. Tisici krat odomkol svoj dvojizbovy byt a tisicikrat ma pozval dnu. Stala som na chodbe a sledovala jeho pohyby. Cakala som kam si ma odvedie. Mam rada prekvapenia. A rada sa necham viest ludmi, ktorym doverujem. Citila som vasen a tuzbu. A lasku. Vzdy som vedela co sa v nom odohrava. Citila som to z neho. Ked sa trapi. Ked sa tesi. Ked miluje aj nenavidi. Vzdy sme si rozumeli bez slov. Pre mna nikdy nebolo podstatne to kolko s clovekom prekecam, ale to kolko s nim dokazem premlcat. A tu lasku co som z neho citila bez slov ma z vnutra spalovala. Nie preto ze by som ho nelubila, ale preto ze som si tym nebola ista. .
Objal mi dlanami tvar. Jeho horuce pery sa na mna vrhli. Vasnivo, nenasytne a vzrusujuco. Tak ako to dokazal len on. Horuci dych, krory som citila na krku ma mrazil. Jeho ruky nechavali na mojom tele horucu stopu. Tie pocity co vo mne vyvolaval ma spalovali z vnutra a blizili sa k nesmiernemu vybuchu – k extazi, ktoru dokazal vyvolat len on. Nikto iny pred nim. Nevedela som preco, ako, ani cim je to prave on. Ale jednoducho to bol on. A to co som z neho prave teraz v tejto chvili citila ma vobec neprekvapilo. Citil to iste co ja. Nedalo sa to prehliadnut. Tuzili sme citit toho druheho. Byt jedno telo jedna dusa. Byt tym cim uz davno sme. Priamo tam na chodbe som zacitila chladnu stenu na chrbte a chvilu na to jeho. V tom momente sa mi mihla milarda hviezdiciek pred ocami. A chvilu na to zas. A zas. A zas.
Na nose ma posteklila ta krasna vona. Jeho vona. Jeho vona na vankusi. Vo vzduchu. Na mne. Vsade. Luce ranneho Slnka kreslili jeho tien. Stal vo dverach na balkon a sledoval ma so salkou v ruke. Vietor z vonku zavanul a zavlnil zavesy a dovial ku mne tu nadherne opojnu vonu rannej kavy. A nie len to. Ale aj tu istu lasku akou on miloval mna.

 Pseudoblog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár