Nase maličké mestečko Púchov má družbu s viacerými mestami Európy.Je to síce neuveriteľné,ale má.Jedným z nich je aj Bobrujsk, dvestotisícové mesto Bieloruska, ležiace približne 120 kilometrov od hlavného mesta Minsk. My,ako krása Púchova(Jano,to je nádhera)sme tam boli vyslaný predviesť Bielorusom aj niečo zo slovenského folklóru. Konala sa tam totiž veľká slávnosť na počesť 620-výročia prvej písomnej zmienky o meste.
Z Púchova sme vyrážali v noci.Kým sme do vlaku napratali všetky husle a ešte aj tony batožiny(JANO!!! ,teta sprievodkyňa nebola nadšená...ale keď chalani asi pätnásť minút pchali do rýchlika cimbal a zavalili sme s ním jej kupé...to uz mierne zúrila.Dokonca začala aj nadávať.Ale nám,menej zdatným v ruskom jazyku to mohlo byt úplne fuk
Za devätnásť hodín sme prišli do Minska.Ako sme vychádzali z nástupišťa, ohromila nás budova železničnej stanice, ktorá pripomínala skôr hotel, ako čakáreň na odchody a príchody vlakov. No ešte stále sme neboli v cieli.Vhupli sme do fakt malého mikrobusu,kde sme vyžierali koláč(podobný vianočke)ktorým nás na nástupišti privítali dve krojované devušky.
Cesta mikrobusom bola úžasná,ak si odmyslíme že som musela krčiť ako môj bývalý zajačik ,vždy keď som ho chcela vziať na ruky.(ah)Husté ihličnaté lesy striedali malé dedinky. Domčeky boli z väčšej časti z dreva, vymaľované tými najpestrejšími farbami a ornamentmi. Skrátka domčeky ako z ruských rozprávok.(Už som len čakala kedy sa mi spoza pleca ozve:,,je ti zima dievčatko?“)
Po príchode do mesta nás čakal hotel Jubilejnaja. Prišli sme síce v noci, no aj tak nám prichystali večeru, začínajúcu mäsovo-zeleninovým šalátom. Pri prvých raňajkách, keď sme šalát uvideli opäť, sme sa smiali,že to takto bude pokračovať celý týždeň, pri posledných sme zistili, že sme sa nemýlili
S jedlom to bolo celkovo veľmi zaujímavé.Veľmi časté prípitky sme prekladali malými sústami rýb, mäsa, či ovocia.Pripíjali len muži, pretože ženy v tejto krajine dosť podceňujú.Dosť ma nasralo,keď som chcela hlasné ,,HEEEEJ RRUP“ kričať so stojacimi chlapmi a pani vedľa mňa ma strhla dolu,len čo som sa zdvihla.Pfffffff.
Ale,chlapom vodka zachutila a pretože bola lacná rovnako ako aj cigary (tie najlacnejšie v prepočte cca 15sk)domov sme jej vliekli viac než dosť. starší, pár fliaš vodky, ktorá tam.
Ich mena je dosť slabá, a tak sa tam dalo výhodne nakúpiť. No bolo veľmi zvláštne, keď som zrazu mala v peňaženke cez sto tisíc- ich 1000 rubľov je totiž našich len cca 12,60.
Podobne, ako obľubovali alkohol, obľubovali aj sladkosti.V živote som nevidela toľko cukríkov pohromade ako v jednom bobrujskom obchodíku. Najviac sa kupovali gumenné cukríky a ich národné sladkosti- zafir a chalva, ktorá síce vyzerala ako niečo šedo-hnedé a neforemné(môj kamarát to prirovnal k sladenému jeleniemu trusu , ale chutila výborne.
Na trhoch, ktorých bolo vďaka slávnostiam neúrekom, predávali všetko možné, ale najviac matriošky všekých veľkostí a farieb,ručne pletené rukavice či ponožky z vlny a hromady šperkov.
Naše prvé vystúpenie sa odohrávalo na najvačšom námestí V.I.Lenina, kde sa okrem obrovského pódia a hromady lavičiek vypínal sám Lenin z kameňa a v nadživotnej veľkosti.(viď fot To, čo bolo v tomto meste naozaj neuveriteľné bolo,že aké bolo mesto veľké, také bolo aj čisté. Ľudia, ktorí boli poverení upratovať v blízkosti námestia, mali rovnošatu, vrecia a pre nás nezvyčajný stroj s nádržou a rúrou, ktorý sal všetok odpad, čo mu prišiel do cesty.
Začali sme hrať.Bolo príjemné, ako ľudia počúvali. Na Slovensku sa s takým záujmom stretnete len málokedy. Boli nadšení.Tlieskali, mávali, kričali.....pre nás to bol určite vysoko emotívny zážitok.Teda,aspoň pre mňa.
Ich folklór je tiež veľmi zaujímavý-hlavne tance a spevy žien, odetých v prenádherných ruských, či bieloruských krojoch.(takisto foto.-no nie sú nádherné?
Ako jediná tmavá stránka Bieloruska sa mi zdala neustála prítomnosť množstva policajtov.
Je to tak, ešte stále tam pretrváva socializmus, totalita-či skôr post-totalita.Ľudia majú síce malé platy, (dokonca zástupca primátora tak veľkého mesta zarába len 500 dolárov mesačne,normálny občan okolo 200-300 dolárov), no všetky poplatky sú nízke, a tak sa to vykompenzuje. Jednoducho-vyzerajú byť šťastní- teda aspoň tí, ktorých sme stretli a rozprávali sa s nimi. Im takéto zriadenie ešte stále vyhovuje. No nám, zhýčkaným naším systémom by sa to asi tak veľmi nepáčilo.
Hm,vravela som jediná?tak ešte niečo-Neznášam záchody –supačky...AAAAAAAAAAAaaa.........
Ps očula som,že Lukašenko chce v Bielorusku zakázať internet...ah,čo môj bieloruský priateľ Sasha????To si máme posielať poštové holuby,či čo..
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
Kde niet lásky, je rozhovor medzi ľuďmi len obyčajným znejúcim cimbalom. (Francis Bacon)
Čo má Bacon proti cimbalu ?
Čo má Bacon proti cimbalu ?
Napíš svoj komentár
inak..chalva je moja obľ sladkosť