no ja som aj tak niečo cítila. že sa niečo stane, že niekoho stretnem, že od teraz sa všetko zmení. Zase to všetko bude iné.
A naozaj. Je to všetko iné. Kvôli jednému okamihu, ktorý trval až prípiš krátko, aby som mu mohla povedať všetko čo som chcela.
Tak iba slabým hláskom s pohľadom na jeho topánky, som povedala tú vetu...... Nezáleží, že čo obsahovala, ale že som ju povedala. Tá osudná veta....
naše cesty sa znova rozdelili.s úsmevom na tvári a slúchatkami v ušiach som kráčala ďalej, nevnímala som svet, iba hudbu, čo mi hrala v ušiach. Zrazu som ju vnímala úplne ináč. Tie isté slová, čo pred tým znamenali utrpenie a žiaľ, sa zmenili od základov....
a ja som stále neverila, že sa to naozaj stalo. No vzápetí ma zase pochytili pochybnosti. Začala som byť skeptická a znova som všetko videla čierno. Bol to len jeden krátky okamih opojenia.
Doma sa ale znova stal ďalší krok, ktorý som nečakala. BOla som nesmierne prekvapená udalosťami, čo sa okolo mňa dejú, bez môjho pričinenia. Lebo väčšinou ja takéto veci dávam do pohybu, no teraz to bolo všetko iné. Ale pocit mi narozdiel od minula ostal. Lebo viem, že zase začínam žiť, že sa konečne môžem tešiť na pondelok, že nebudem blúdiť ako ovca.... Že mám svoj plán, ktorý som si nenaplánovala ja, ale spoločne s niekým...a že ten niekto je podobný ako ja, že ten niekto o mne rozmýšľa, že tomu niekomu sa páčim....
je to až neuveriteľné. nereálne, nepredstaviteľné - pre mňa
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár