Počuješ?

budeš ma počuť kričať?
budeš ma počuť volať?
budeš vôbec pri mne?
dážď uvidí moje telo a pochová ho do blata. zmyzne, zaplaví sa, stane sa hnojivom.
a mojej dcéry slzy to všetko znásobia.
áno! mojej dcéry! nie tvojej. nikdy nebude aj tvoja! IBA MOJA SÁRA, ČI AMÉLIA.....
veď ty sa ani nedozvieš, že si splodil stvorenie.
raz sa možno stretnete na ulici, letmý pohľad vás na okamih spojí, zacítite zvláštny pocit, a pôjdete ďalej:
TY za svojou rodinkou
a ONA na môj hrob.....
raz nájde moje spomienky. raz ich možno nájdeš aj ty.... ale ty až vtedy, keď nájdeš svoje.
bude to ťažké hľadanie. bez konca.
teraz viem, že ty ich nenájdeš.
viem veľa vecí, čo sa ešte len stanú.
máš smolu drahý.
nesmiem písať tieto slová.
aj tak neznamenajú to, čo si myslíš ty, čo to čítaš. lebo viem, že si to raz prečítaš.
ach, škoda že veci nie sú také, ako ich my vidíme.

TAK KEĎ MA BUDEŠ POČUŤ KRIČAŤ, ČO UROBÍŠ?

 Úvaha

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu