Alala bola čarovná. Všetky tvory ju rešpektovali, keď sa len tak vynorila spoza oblakov. Vyzerala ako dnešná holubica, no bola veľká ako páv a dlhé perie bolo tvorené z oblakov. Tie sa vždy vlnili na jej chvoste a pokračovali do stratena. Baba sa pozrel na Bubu. Bol rovnako očarený, ako on. Nikdy nevideli skutočnú Alalu.
Niečo však nebolo vporiadku. Alala lietala z jednej strany na druhú, biele obláčiky sa jej odtŕhali z krídiel a putovali na oblohu. Ostatní bambrlíkovia ju vôbec nevideli.
Z očí jej kvapkali slzy dažďa, keď nekontrolovane vletela do Bambrjazierka a s čľupotom sa do ňho ponorila.
Baba neváhal, postavil sa a skočil šípku do vody. Alala bola na dotyk mäkká, niečo ako dnešná cukrová vata. A to aj pod vodou.
Vynoril sa s Alalou v náručí. Keď ju priniesol na breh, pri Bambrjazierku sa zišla kopa bambrlíkov. Všetci len užasnuto hľadeli a šepkali si. Bubo k nemu priskočil a spýtal sa: "Je vporiadku?" Baba pokrútil hlavou. A tak vzali Alalu do Babovej nory.
Keď ju opatrne položili na hlinu, Baba znervóznel a spýtal sa, či si nedá jeho liečivý bambrčaj. "Čaj" bolo citoslovce, ktoré vydávali bambrlíkovia vždy, keď si kýchli. Len a len bambrlíkovia. Preto dnešný čaj, správne. Dokonca ani mnohí číňania to dnes nevedia. Hanba..
Baba jej núkal všemožné bambrčaje, no Alala stále krútila hlavou a bolestivo si zložila hlavu pod krídlo. Baba sa zúfalo spýtal: "Ako ti môžem pomôcť, Alala?" Alala zodvihla bielu hlávku a krídlom ukázala k oblohe. Baba pochopil.
Otočil sa k Bubovi a skríkol: "Musíme jej priniesť trochu oblakov!"
Bubo sa zatváril prekvapene. "Ty chceš ísť na Vrch?"
Vrch bol kopec, ktorý bol tak vysoký, že sa strácal v oblakoch. Tam nesmel žiadny bambrlík.
Správne, ani pôvod slova vrch nie je neskorý. Bambrlík, keď uvidel Vrch, vydával dva zvuky. "Vr" a "Och". Spojením vznikol Vrch.
Bambrlíkovia sa na seba dívali, dlho, predlho. Napokon sa pozreli na Alalu, ktorá ustarostene ležala na zemi. Baba a Bubo boli rozhodnutí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár