to najhoršie, čo môže prísť.
Človek zlom posadnutý,
monštrum,
čo súcit nepozná,
čo lásku neokúsi,
zaslúži si ľútosť len
nad dušou nešťastnou.
Svoje zlé vlastnosti poznáš.
Nedovoľ im rásť,
nenechaj sa pohlcovať nimi.
Vyhoď ich za dvere.
Nech klopú,
len zamkni a zahoď kľúč.
Keď príde žiaľ,
keď príde smútok,
nepokúšaj sa znova otvoriť dvere,
nehľadaj zahodený kľúč.
Všetka snaha vyjde navnivoč,
ak sa spamätáš a dvere budú otvorené.
Do života lásky a radosti,
možno sa už nevrátiš späť.
Zostaneš vo svete bez priateľov,
len mrzkosti tvoje ti urobia spoločnosť.
A zatiaľ čo ony sa budú v tebe baviť,
kraľovať nad tvojím životom,
ty budeš umierať,
v samote nenávisti,
v závisti nad šťastím druhých,
čo neotvorili dvere,
tie prekliate dvere,
čo tak ľahko dajú sa otvoriť,
a kľúč od nich
aj keď zahodený
ľahko sa dá znovu objaviť.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
1
eka88
4. 4.apríla 2009 10:07
Pekná báseň, poznám aj také stavy, no radšej viac optimizmu
Napíš svoj komentár