Moje malé súkromné Beverly Hills a jeho život plný zápletiek, nečakaných zvratov, prekvapení a prekrútení pokračuje svojím vlastným čulým životom a vôbec neberie ohľad na to, že som už naozaj unavená.
Bola som dnes darovať krv. Po asi hodinových formalitách zahŕňajúcich malé odobranie krvi na rozbor, konzultáciu s lekárom a dotazník, kde som zaradom škrtala „nie“, ma položili na lehátko, zabodli mi do žily veľkú ihlu a vycucali mi krv. V polosede som sledovala ako sa plastové vrecko plní tmavočervenou tekutinou a čím bolo vrecko plnšie, tým som sa cítila spokojnejšia. Z krvného obehu mi odišla životodarná tekutina a miesto nej sa mi tam vlialo rovnaké množstvo dobrého pocitu. Presne 4 deci. Niekomu som zachránila život.
Večer sme išli Ja, Šarlota Kučera, a Umelkyňa na pohár červeného vína - na dotankovanie môjho krvného obehu.
Umelkyňa má štvorročný vzťah. Umelkyňa bola posledného pol roka mojím zrnkom nádeje, že láska jestvuje, že vzťahy sa dajú udržať, že dobro nad zlom zvíťazí a na konci bude to klišoidné „...a žili šťastne až kým nepomreli“. Umelkyňa a jej priateľ boli pre mňa Princom a Princeznou, Barbie a Kenom, osudovým celebritným párom, prezentáciou lásky na celý život.
Umelkyňa nám prezradila, že je vo vzťahu nešťastná. Chce sa rozísť.
Mohla by som polemizovať o tom, ktoré z jej dôvodov sú objektívne (Ken na ňu nemá čas, nepočúva keď mu hovorí, že potrebuje byť s ním, má milión dôležitejších záujmov než ju a spolieha sa na to, že ich vzťah má dobrý základ, namiesto toho, aby vzťah radšej udržiaval, staral sa oň) a ktoré z jej dôvodov sú len výsledkom rozmaznanosti dnešnej doby, keď ľudia riešia nepodstatné blbosti (odrazu sa k sebe nehodia, nevedú rozhovory o Bohu, o snoch, o budúcnosti a o podstate sveta...)
Láska sa vyvíja. Je hlúpe očakávať, že všetko bude naveky ako v prvých mesiacoch, vášeň, túžba, prehliadanie chýb. O vzťah sa treba starať. Treba rátať s tým, že sa zmení, že po čase nastane stereotyp, vytriezvenie a padnú ružové okuliare.
Väčšina našich rodičov takéto krízy nezažila, lebo keď im padali ružové okuliare, už boli dávno manželmi, mali malé deti o ktoré sa bolo treba starať a nemali ani čas ani energiu riešiť, či vzťah má, alebo nemá zmysel, budúcnosť, podstatu. Boli manželmi pred Bohom a mali deti. Bodka. Hotovo.
Umelkyňa povedala, že manželstvo je pre ňu posvätné a že ďakuje Bohu, že na toto prišla kým spolu len chodia.
Môj pár snov sa rozíde.
A ja sa pýtam, či každý z nich nájde ešte niekoho kto bude láskou ich života. Či ich nové vzťahy budú lepšie, či budú šťastnejší. Či bude Umelkyňa s niekým viesť do konca života rozhovory o Bohu, chodiť do parku a držať sa za ruky aj v časoch keď bude prebaľovať svoje deti... Či Ken nájde ženu, ktorá bude tolerovať, že na ňu nemá čas, že ju neberie von, ale sú spolu iba uňho v práci a zdieľajú iba povrchnosti...
A pýtam sa, či jeden pre druhého proste neboli tým pravým a tou pravou, alebo sme dnes iba všetci príliš rozmaznaní a radšej utekáme do nového vzťahu, než by sme sa deň za dňom snažili pracovať na tom vzťahu, ktorý už máme...
A pýtam sa, či má zmysel veriť v to klišoidné „...a žili šťastne až kým nepomreli.“...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár