Bol si to vtedy ty?

Neviem či si to bol vtedy ty. Možno sa mi to len zdalo. Stála som na móle a pozerala do diaľky. Bol podvečer a začalo fúkať. Schyľovalo sa k dažďu.
Nebola som si istá, či sa môžem vrátiť do chatky. Nevedela som aké to bude keď na teba znova pozriem. Dalšia hádka. A to sme vyzerali ako bezkonfliktný pár.
Ešte nikdy sa mi nestalo, že by som bola taká nahnevaná pre pár hlúpych viet. Bude to tým, že starnem? Alebo to bude len tým, že som príliš precitlivená, lebo čakám dieťa? Ano ďalšie dieťa. Ešte o tom ani nevieš. Netuším ako zareaguješ , keď ti to poviem. Už dávno neviem odhadnúť tvoje reakcie. Toto poobedie som sa chystala ti to konečne povedať. Už som v druhom mesiaci. Ale ty si utrúsil pár hlúpych poznámok, kvôli ktorým som sa rozplakala a ty si ma nazval sentimentálnou.
Vtedy som nevedela čo odvetiť. Mala som ti rovno hodiť do tvare, že čakám ďalšie dieťa, keď si práve hovoril, že máš našich 3 výrastkov niekedy celkom po krk? Dúfam, že naše dieťa bude dievčatko.
Rozhovory s tebou sa počas tých rokov úplne zmenili. Kedysi sme si tak krásne rozumeli. Bol si romantický , pozorný , milujúci otec a manžel. Plave vlasy ti nezbedne padali do očí. Do tých zelených očí , ktoré boli vždy pripravené potešiť.Teraz sa z teba stal veľký biznisman. Zatvrdlý a vážny.
A preto sama stojím na móle a snažím sa samu seba presvedčiť o tom , že trávim dovolenku s tým niekdajším vtipným a milým chlapom, za ktorého som sa vydala. Predstavujem si , že sa tešíš mojej, našej novej sprave. Že ma vezmeš do náručia a od radosti zatočíš.
Začína mi byť zima. Chcem sa vrátiť, ale nechcem sa ti znova postaviť a pozrieť do očí. Povedala som ti nepekné veci. Myslím, že som to trocha prehnala, ale možno to, ako som ti vynadala tebou aspoň trocha pohne. Nevedela som ako zareagovať, tak som na teba začala vrieskať.
Ano aj ja som sa zmenila. Stala sa zo mna večne ukričaná a nespokojná žena. Ale to kvôli tomu, že si málo doma a ja našich 3 synov niekedy tiež nemožem vystať. Su v puberte. Ako matka by som ich mala chápať a milovat v každej situacii, ale nie vždy ma už baví všetko po nich utulávať. Su to riadne kvietka. Ale povedzme si na rovinu, neboli sme aj my kedysi takí?
Ano zmenili sme sa obaja. A ja si na to neviem zvyknuť. Ty ano?
Začína mi byt ovela vačšia zima, fúka silný vietor. Ani som si nevšimla, že mám na sebe položenu nejakú bundu. Nie je moja. Ja som si bundu nebrala. Pomaly sa otočím, no na obzore nikoho. Privoniam si a cítim tvoj parfém. Ten , ktorý sa mi tak veľmi páči. Potichu a nenápadne sa usmejem.
Bol si to naozaj ty alebo si to len nahováram?
Musím sa vrátiť do chatky či chcem alebo nie. Takéto počasie mi neprospieva. Mohla by som ochorieť a musím dávať pozor na naše dieťatko.
So zdvihnutou hlavou kráčam spať.
V našej chatke sa nesvieti. Asi si šiel už spať, alebo si niekam odišiel. Otváram dvere a cítim voňu. Ty si varil? V obývačke je skoro tma, osvetľuje ju len jedna sviečka na stole. Pustíš pomalú hudbu a kráčaš ku mne. Podlamujú sa mi kolená. Už pradávno si sa nepokúšal o žiadnu romantiku. Vezmeš ma za ruku a začneme tancovať. Cele toto jednoduché gesto symbolizovalo naše vzájomné odpustenie si. Niekedy človek nepotrebuje ani slová.
Pritúlim sa k tebe a pomaly sa rozvlykám.
Zotrieš mi slzy z tvare a v očiach máš spýtavý pohľad. Neodolám a konečne ti všetko poviem. Bez slova ma posadíš na pohovku , akoby som bola porcelánová bábika. Usmievaš sa na mňa a šepkáš mi do ucha pár slov. Moja tvár sa rozžiari a náhle mi zaškvrka v žalúdku. Zasmeješ sa smiechom , ktorý som už dávno nepočula. Je to smiech z dôb, keď sme spolu , len chodievali.
Sadáme si za stôl. Počas celej večere nepovieme ani slovo, len sa na seba sústavne usmievame. V mysli si premietam slová , ktoré si mi povedal na gauči.

Vždy som chcel mať doma malú Danielku.

 Vymyslený príbeh

9 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu