Rozhliadla sa okolo a mala pocit, akoby to tu poznala už odpradávna. Poniže miesta kde stála sa rieka vlievala do malého jazera. Po oboch stranách rieky sa rozprestierali lúky posiaté kvetmi striebornej a bielej farby. Na drobných lupeňoch sa črtali kvapky rannej rosy. Zohla sa po pár z nich a vložila si ich do zlatistých kučier.
Vykročila k jazeru, ktoré ešte z časti zahaľovala hmla. Jeho hladina bola pokojná a priezračná. Zahľadela sa na dno a z duše jej vytryskla neha. Zazrela kryštálové svetlo pokojne ležať v piesku, akoby sa od vekov nechávalo obmývať vodou a robilo ju vzácnou. Sústredila sa na svoj odraz a oči jej žiarili ako drahokamy. Odrážali svetlo raňajšieho slnka od hladiny.
Ponorila ruku do jazera. Voda bola studená,ale jej srdce zaplesalo. Pokoj. Nikdy v živote necítila taký pokoj.Na tvári sa jej roztiahol jemný úsmev. Posadila sa na okraj do trávy a pohmkávala si neznámu melodiu,ktorú jej znenazdania pošepkala múza.
Počas piesne sa zdvihol vietor a odvial kvety z jej vlasov. Niesli sa smerom k lesu,ktorý začínal opodiaľ. Rozbehla sa za striebrom,ktoré sa vznášalo vo vzduchu a načiahla k nemu ruky.
Necítila sa viac spútaná. Pod nohami už necítila zem,ale uvedomila si ,že letí v priezračnom ráne naprieč novej budúcnosti.
Z vďačnosti jej z očí vytryskol vodopád slz,ktoré sa pri dopade na zem menili na drobné perly. Perly zasadené do náhrdelníka,ktorý píše samotný život.
Vymyslený príbeh
Komentuj
7 komentov k blogu
1
darklady666
27. 1.januára 2009 21:12
pekne.. ako opisane z nejakeho romanu
4
nepochopil som až tak možno uplne, ale velmi sa mi to páčilo. To bolo niečo na štýl,že ked spadneš nie vždy spadneš niekam uplne zle a z toho dna vztávaš(v tvojom prípade vzlietaš)lepšia ako si bola? pochopil som myšlienku,takto si to myslela? ale ako som povedal píšeš velmi pekne.
5
je to pekne....ten pokoj...paci sa mi to...pokracuj....bude pokracovanie vsak?
Napíš svoj komentár