Rekviem (6)

Usmial sa. Po toľkých rokoch bolo krásne znova zažiť ten pocit.
- Prepáč, že to trvalo tak dlho.
- Nič sa nedeje hlavne, že si tu.
Vychutnával si objatie a privoňal k jej vlasom. Voňali presne ako si pamätal. Zhlboka sa nadýchol. Kamilky...

Kráčali ruka v ruke. V piesku za nimi zostávali stopy. Jedny väčšie a jedny malé ,drobné. Miestami , kde bola piesočná cesta príliš úzka sa črtali len jedny. Vtedy sa zohol a vzal ju na ruky. Na čelo jej dal letmý bozk a znova ju položil na zem.

V diaľke sa nejasne črtali obrysy mesta.
„ Keď obloha stmavne ako oko neskrotnej krásavice, možno nájdeme odpustenie v ďalekých prístavoch. Ako večná vzdialenosť v nás. Ako stony dávnych búrok nad opustenými plážami."


-Ešte máme čas.
Pozrel je do očí a videl na dno duše. Niekedy mával pocit, že si nezaslúži jej lásku. Tú čo vytryskla z jej srdca , čo ho našla a úplne pohltila. U tápal sa v jej očiach , pretože už tušil prečo čajky vždy hľadali v ich ulici rieku. Ktosi im rozprával o hladine a vlnách , o kryštálových sochách panien na jej dne. To cítil z jej pohľadu. Príboj vln , čo triešti strach o skaly. A nič už nie je nemožné.

Pohladila ho po líci a potiahla smerom dopredu. Čas . Neúprosný priateľ. Volá ich svojím tichým tikotom. Tlkotom srdca. V porozumení sa rozbehli naprieč vlnám . Obaja rovnako ohromení nekonečným zázrakom. Posledný pohľad späť a s úsmevom na perách ich nebadane prikryla biela pena. Nad vodou sa zdvihol vietor a zaspieval svoju poslednú pieseň. V predzvesti mlčania večnosti. Hladina sa vyrovnala a počúvala Rekviem dvoch duší, ktoré zostanú navždy spolu.

Veď s týmto znamením sa neumiera.



(Celý tento príbeh je venovaný mojím 4 najlepším priateľom)

 Vymyslený príbeh

9 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu