Asi tak zhruba pred mesiacom mi v robote, kde brigádujem oznámili, že sa bude konať výročný firemný večierok. Vzhľadom na to, že som si ani náhodou nevedela predstaviť, čo by som tam robila, tak som sa tam ani moc nehrnula. Čo už však, keď mi moja teamleaderka oznámila, že hoci som „nová“ (robím tam už piaty mesiac), že idem aj ja. No amen tma. Odmietnite takúto ponuku.
Na začiatku to vyzeralo tak, že to bude úplne o ničom. Mala som pocit, že tam nikoho nepoznám, hoci väčšinu zamestnancov mám v malíčku . Nevadí. Prekusla som to vo chvíli, keď som začala niečo riešiť s novým kolegom . Samozrejme, že ja som v tom bola nevinne. Po určitom množstve alkoholu som bola kamoška so všetkými, hlavne s čašníkmi a s najvyšším šéfom slovenskej pobočky, s ktorým som vo veľkom konverzovala (dúfam, že si ma nepamätá, inak to vidím na výpoveď z hodiny na hodinu , ale zasa prísť o lacnú pracovnú silu?).
Na ďalší deň boli samozrejme všetci vyflusnutí a produktivita práce bola až pod nulou.
Základ je, že nikomu sa nič nestalo, že sme si dávali pozor cez cestu, aj keď ja som utrpela nesmiernu stratu spôsobenú stratou mojej novej mp3-ky.
Teraz otázka znie, či si niečo začať alebo nezačať s takmer-kolegom .

 Denník
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár